CHALÚPKA na Záhorí? Kdeže! Zore patrí mega VEĽKÝ POZEMOK aj BAZÉN

Vraj sa z vás stala chalupárka. Ako často pracujete v záhradke?
Som tu vždy, keď sa dá, lebo chalupa je v Studienke neďaleko Bratislavy. Je to pre nás absolútna oáza zelene, pohody a oddychu. Čím som staršia, tým viac si ju užívam. Najmä počas lockdownu sme si ju naplno užili aj s mojimi rodičmi.

Nenudíte sa tam?
Rozhodne nie, lebo máme veľký pozemok, na ktorý sa zmestil aj bazén.

Aj bazén využívate?
Snažím sa o to. Často si idem zaplávať a ľahnem si k nemu, aby som si dopriala oddych. Ale o dvadsať minút neskôr - stačí, aby som sa išla napiť, - mi cestou niečo udrie do oka. A začnem sa hrabať v zemi alebo chytím do rúk záhradkárske nožnice. V záhrade máme veľa okrasných aj ovocných stromov, ale aj kvety, takže stále je čo robiť.

Neprekáža vám hlina za nechtami?
Nie, lebo som nikdy nebola žiadna princezná. Od pätnástich rokov som jazdila na motorke, starala som sa o ňu, a tak som mala večne zašpinené prsty od oleja. Ani dnes nie som fajnovka a najmä ma práca v záhrade baví.

Majsterkou sveta v aerobiku ste sa stali v roku 1994. Kedy ste však s ním začínali?
Už od roku 1984 som bola cvičiteľkou a neskôr počas štúdia na fakulte telesnej výchovy a športu som sa v aerobiku ešte zdokonalila. Ako prvá v histórii som robila diplomovú prácu na tému Športový aerobik. Vlastne som tri mesiace asi so 150 ženami robila výskum. Týkal sa nielen športovania, ale aj stravovania a životného štýlu.

Napriek tomu sa vraj príliš ukážkovo nestravujete a občas aj zhrešíte...
Áno, nemám s tým problém. Zhreším a rada si doprajem všetko, na čo mám chuť. Ale potom si to odcvičím. Nie som zástankyňou prísnych diét a počítania kalórií. Treba si aj dopriať, ale s rozumom a mierou.

Je pravda, že vôbec neraňajkujete?
S raňajkami som mala problém už ako dieťa. Vždy mi po nich bývalo zle, a tak keď mamina zistila, že mi nerobia dobre, od raňajok upustila, keď som mala asi dvanásť. Väčšinu denného jedla zjem radšej skoro večer. Takže sa v podstate stravujem raz za dvadsaťštyri hodín...

Musíte byť hladná ako vlk. Čo vtedy všetko zjete?
Jem medzi piatou a šiestou podvečer, ale zvyčajne zdravé veci. Napríklad kuracinu, steay so šalátom a s pečenými zemiačikmi. Ale nemám problém dopriať si, na čo dostanem chuť. Keď som na chalupe, najmä maminkinu domácu kuchyňu. Ale na druhý deň si dám už pozor. Robím to tak, aby som si užila aj jedlo, ale nemala výkyv v hmotnosti.

Váš manžel Peter Illiáš sa stravuje prísnejšie. Je zdravo a dodržiava dvojhodinové rozstupy medzi jedlami. Dá sa to s vami skĺbiť?
Peter cvičí od svojich šestnástich rokov a posledných osem je pravidelné cvičenie a najmä diétne stravovanie jeho životný štýl. Jedlo si pripravuje dopredu, presne vie, koľko kalórií kedy zje. A naozaj si dáva aj pozor na rozstupy medzi jednotlivými chodmi.

Nestal sa teda z vás otrok kuchyne?
Skôr naopak. Manžel si varí sám, ja som odbremenená od varenia. Preto je pre mňa viac-menej koníčkom. Ale keď uvarím niečo dobré a zdravé, napríklad steaky, nepohrdne nimi. Často si doprajeme jedlo z kvalitnej reštaurácie. Počas cestovania po svete zasa radi ochutnávame miestne špeciality a domácu street food kuchyňu.

Má manžel zaručený chutný a diétny recept?
Osvedčili sa mu napríklad kuracie prsia ochutené soľou a korením, zabalené do alobalu a upečené v rúre. K tomu ryža a čistý šalát. A ľahká zdravá večera je na stole.

Ako ste sa s Petrom zoznámili? Kto koho zbalil?
Stretli sme sa na diskotéke. Všimla som si ho a pridala sa do jeho partie. Ihneď som mala pocit, že mi je pri ňom dobre.

Takže láska na prvý pohľad?
Spočiatku ani nie. Keďže je východniar, zopár mesiacov sme si len esemeskovali. Zaujal ma svojimi názormi, humorom, vzdelanosťou a pohľadom na život...

Napriek tomu ste vraj mali pocit, že ho pre vekový rozdiel štrnásť rokov obmedzujete...
Po troch mesiacoch intenzívneho písania si sme mali prvé rande. Bolo to pred šestnástimi rokmi a začali sme sa stretávať ako pár. Asi po roku a pol som však mala pocit, že Peter vzhľadom na svoj vek potrebuje ešte zažiť veci, ktoré už ja mám prežité. Preto som mu navrhla, aby sme sa rozišli.

Ako dlho ste boli rozídení?
Nikdy sme od seba úplne neodišli. Neboli sme pohádaní, my sme si neublížili. Zostali sme priateľmi a boli v kontakte. No po čase som si uvedomila, že som urobila chybu. Že Peťo je úžasný človek a muž, akého už nestretnem. A tak sme sa začali opäť zbližovať a stretávať. Som s ním veľmi šťastná a vďačná za to, že s ním môžem od roku 2014 prežívať spoločný život už ako manželka.

Pred časom ste prišli o sučku Aprílku. Uvažovali ste nad novým šteniatkom?
Aprílka bola pre nás člen rodiny a aj dnes si skoro každý deň od smútku poplačem. Je veľké šťastie, že máme jej dcéru Agátku. Ona ma lieči. O ďalšom šteniatku nerozmýšľame, lebo pracovne veľa cestujeme, nebolo by to voči nemu fér. Nemohli by sme sa mu na sto percent venovať.

Chystáte sa najbližšie niekam za hranice alebo kvôli kovidu ešte počkáte?
Bežne sme pred koronou počas zimy trávili štyri aj päť mesiacov v Thajsku. Som rada, že môžem konečne pracovať, a keďže sú mojou prácou od roku 1999 najmä fitpobyty na Slovensku, v Európe, ale aj v exotických krajinách, čakám, kým sa všetko otvorí, aby sme mohli opäť naplno začať.

Kam to teda bude najbližšie?
O pár týždňov by to mal byť fitpobyt na Lago di Garda v Taliansku. A v polovici júla chystáme novinku - plavbu luxusnou štvorposchodovou jachtou po Jadrane.

Máte rada adrenalín?
Áno, mám ho rada, ale snažím sa predchádzať nebezpečenstvu.

Napriek tomu sa môže stať nehoda...
Som adrenalistka a na mojom tele možno neexistuje kosť, ktorú by som nemala zlomenú. Mamina vždy zo žartu vravievala, že mali mať radšej troch chlapcov ako takú bláznivú dcéru. Ale čím som staršia, tým si dávam na seba väčší pozor. No kým som bola tínedžerka, mama sa so mnou, napríklad pred odchodom na brigádu, lúčila so slovami, aby ma opäť nepriviezla sanitka.

Čo adrenalínové by ste ešte chceli zažiť?
Láka ma let stíhačkou. Chcela som aj skákať padákom, ale bojím sa toho, lebo jeden z päťdesiatich tisícov padákov sa vraj neotvorí a v hlave mám nastavené, že by to bol práve môj...