Odpadlík Kukura: Viete, čím mu ukrivdili Slováci?!

Vždy bol najmä hercom mužných hrdinov, a tak sa staval aj ku komunistickému režimu. Televízny film ´Mário a kúzelník´ z 1976 podľa poviedky Thomasa Manna, v ktorom ústredil, ocenili Striebornou nymfou na MFF v Monte Carle v Monaku.

V roku 1978 získal na MFF v Karlových Varoch Cenu za mužský herecký výkon vo Vláčilovom filme ´Tiene horúceho leta´. Od roku 1983 hosťoval v mníchovskom divadle Kammerspiele, ale i v divadlách v Bonne, Bazileji i Hamburku, kde vytvoril mnohé charakterové postavy.

Komunistický režim ho však v polovici 80. rokov vyhlásil za emigranta a počas nakrúcania trojdielnej nemeckej drámy ´Via Mala´ ho v roku 1984 v bývalom Československu odsúdili na 3,5 roka bezpodmienečne za opustenie republiky a zhabali mu majetok.

Kukura zostal za hranicami a na Slovensko sa vrátil až v roku 1990 po Nežnej revolúcií. Prvú filmovú úlohu po páde režimu mu ponúkol Juraj Jakubisko v komediálnej dráme ´Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý´ z roku 1992.

Kukura v súčasnosti pôsobí v Hamburgu, Prahe a v Bratislave, kde je riaditeľom Divadla Aréna. „Keby som mal dnes 25 rokov, odišiel by som do Los Angeles, zamestnal by som sa ako taxikár alebo čašník a chodil by som z kastingu na kasting. Tak to robí každý a nijako inak to nejde. Niekomu sa podarí uchytiť za rok, niekomu za tri, niekomu za desať a niekomu vôbec. Aj pre toho je to však prínosom, pretože keď sa dnes zobudí, tak si nepovie: ´Keby som tam šiel, dnes by som bol...´ Ale povie si: ´Urobil som pre to všetko, ale nepodarilo sa mi to´,“ načrtol vlani pre týždenník Život.

V úspešnej knižnej biografii umelec hrdinsky priznal aj najťažšie životné chvíle. S milovanou manželkou Táňou pred rokmi prišli o svoje prvé bábätko. „Juraj si uvedomil, že aj napriek tomu, že chce prepuknúť v plač, aby im obom uľavil, musí ,byť silný‘, byť dostatočne dospelý a argumentovať, aj keď sa pred ním zatiaľ žiadne argumenty nezjavovali. Otočil ju na seba, uložil na svoju hruď a pokojne ju hladil po vlasoch. ,Sú doktori, najlepší doktori,‘ šepkal, ,nič také sa už nikdy nestane, to ti sľubujem,‘“ opisuje autor knihy Martin Čičvák Kukurove spomienky plné tých najsilnejších emócií. Dnes majú európsky úspešného syna, profesora chémie.

Krátko pred vypuknutím pandémie na Slovensku si Juraj Kukura prebral Krištáľové krídlo. Nečudo, že pre legendárneho herca išlo o pohnutý moment - naposledy hral na doskách SND v roku 1983, krátko pred emigráciou do západného Nemecka. Po revolúcii sa mu však už dvere do Národného neotvorili. Chvíľu to vyzeralo, že by tam mohol pri príležitosti svojej 70-tky hosťovať, nakoniec z nápadu zišlo.

Pri preberaní sošky mal dokonca slzy v očiach. „Pre mňa to znamená veľmi veľa. Dojatý som tým, ako ma ľudia prijali. Človek nemôže byť nedojatý. Stále opakujem, že to je cena pre Divadlo Aréna, lebo tam sú výnimoční ľudia. Od techniky až po administratívu. Všetci sú kreatívni, úžasní, kultúrni. Bez nich by Biblia nevznikla,“ povedal na margo inscenácie pre týždenník Plus 7 Dní. „Môj vzťah k SND nie je komplikovaný. Chodím sem na predstavenia ako divák, nie som zatrpknutý. Len sa mi zdá čudné, že po kariére, ktorú som urobil na európskych javiskách…“ zasekol sa a potom rýchlo dodal: „Ale na nikoho sa nehnevám.“

(pre týždenník Život, 2019)

„Niektorí, vrátane nášho pána prezidenta (exprezidenta Kisku, pozn. red.), považujú za vrchol mojej činnosti účinkovanie v bratislavských pondelkoch. To ma pobavilo. Nechcem však, aby to bolo chápané zle. Ja som hrdý na spomínané legendárne pondelky, ale bol by som rád, keby sa vedelo aj o iných veciach.“

„Natáčal som veľké filmové a televízne produkcie v desiatkach štátov sveta. Myslím si, že reprezentácii slovenského umenia v zahraničí som urobil dobrú službu. A to, že sa o mojich úspechoch nemá človek kde dočítať? Divadelný ústav v Bratislave napríklad nemá mapovanie mojej zahraničnej kariéry v náplni práce.“

„...hovoril som s akcentom, ale nikto presne nevedel s akým. Hovoril som ,inak‘. A zrejme práve toto osviežilo ich divadelné a filmové prostredie.“

„Nikdy sa totiž nedostaneme ďalej, pokiaľ nespochybníme to, čo platí.“

„Keď som ho išiel uviesť, tak som z toho mal veľké problémy. Ľudia mi vraveli, aby som to nechal tak, aby som to nerobil.“

„Je dôležité, aby herec emotívne zasiahol diváka, nie seba. Ale celkom bez emócií to nie je, lebo celý skúšobný proces je pre mňa veľmi silne emotívny.“

„Pre mňa by bolo, samozrejme, príjemnejšie mať ho doma každú sobotu na rezeň a každú nedeľu na perkelt... (smiech) Lenže ja Filipa vôbec nevidím, rodina ho nevidí – to je daň za úspech, ktorý je naozaj celosvetový.“

„Filip je Tánino dieťa, vynosila ho s rizikom života, vypiplala ho, vdýchla mu nehu a čistotu, aj preto ju nadovšetko milujem.“

„Keď mám, prečo by som nedal? S manželkou financujeme aj vzdelanie a existenciu jedného dievčaťa na Srí Lanke, ktoré na základe našej pomoci zobrali z ulice, dali do internátu. Teraz študuje a pokiaľ bude študovať, tak ju budeme financovať.“

„Ja si jedlo vážim. Nevyhadzujem ho, lebo poznám svoju minulosť.“