Fíha, otvorená SPOVEĎ Janka Kurica: Jeho PRIZNANIE vás dostane! Čoho sa bojí?

+ Čo ste už stihli urobiť počas tohto roka?

Oholil som sa a dvakrát som sa aj ostrihal…

+ A čo skutočne? Na čom okrem seba práve pracujete?

Zapol som si počítač, začínam vnímať tóny a začínam aj tvoriť piesne do nového albumu. Kedy sa ho dočkáte, to netuším. Počas celej mojej hudobníckej histórie som si nestanovoval žiadne termíny a to je možno chyba.

+  Môžete zrekapitulovať minulý rok z pohľadu hudobníka?

Nebol až taký zlý ako rok 2020. Mali sme dosť koncertov a absolvovali sme veľmi zaujímavú a netradičnú koncertnú šnúru. Začínali sme v Snine, pokračovali v Košiciach, Zálesí, na Záhorí, v Londýne a skončili sme v Pezinku. Nahrali sme aj pieseň Dohodnime sa a na Vianoce sme vydali dvojvinyl s názvom Najvidiekovatejší Vidiek.

+ Neuvažovali ste niekedy nad inou prácou?

Mal som byť rušňovodičom, lebo som to študoval, ale nikdy som nad tým neuvažoval. Som optimista a verím, že súčasná situácia nebude trvať večne. Raz sa to skončí a všetko bude opäť dobré. Okrem toho som človek, ktorý neprehajdáka všetky peniaze, a tak nemusí bojovať s prežitím.

+ Rušňovodičov je však momentálne málo. Neláka vás si to aspoň vyskúšať?

Viem, že by som sa im teraz na železniciach aj dosť šikol, ale nie… Hudbu mám radšej.

+ Ste známy svojím pozitívnym prístupom k životu. Znamená to neustály úsmev na tvári?

Rozhodne nie, vyzeral by som dosť čudne. Najmä vo vážnych a v nepríjemných situáciách mám prísnu tvár, občas si aj zakričím a zanadávam. Snažím sa nepozerať televízne správy, preto sa mi celkom darí k životu pristupovať optimisticky.

+ Ako ste sa dopracovali k súčasnému názvu kapely?

Náhodou. Najskôr som mal s chlapcami kapelu Ventil RG. Založil som si ju s naším bubeníkom a s mojím susedom, ktorý bol súčasne mojím najlepším kamarátom z ulice. Celkom slušne to klapalo, ale aj tak sme sa na to časom vykašľali. Potom som si našiel iných chalanov. A ako sme raz sedeli v krčme na terase a pili kofolu, v pozadí bolo počuť cirkulárku, kotkodákanie sliepok, občas zamékala aj koza, basgitaristovi napadlo, že by sme sa mohli volať Vidiek.

+ V kapele Ventil RG vás preslávila pieseň Fajčenie škodí zdraviu, napriek tomu, že ste fajčiar…

Nefajčil som vždy. Vyrastal som v rodine, kde fajčil každý. Mama fajčila a otec ťahal jednu za druhou ako Turek. Fajčenie bolo teda pre mňa samozrejmé. Keď som bol napríklad u niekoho na návšteve, čudoval som sa, prečo chodia všetci fajčiť von, keď normálne sa fajčí všade. Veď u nás sa fajčilo v kuchyni aj v spálni, až som chodil večne zadymený ako udiarnička. Ja som začal fajčiť cigary až po tridsiatke. Povedal som si, že nejako si musím zhumpľovať telo, keďže som nebral drogy a nepil alkohol…

+ A čo tá protifajčiarska pieseň?

Mal som sedemnásť a v rukách gitaru. Vtedy vznikla. Bolo to asi päť rokov pred založením kapely Vidiek. Naša prvá pieseň v podaní novej kapely sa volala, samozrejme, Vidiečan.

+ Spočiatku ste však nehrali na gitaru, ale na trúbku…

Môj otec mal veľmi rád dychovku a ja som mal rád otca. Páčila sa mi však aj Moravanka a chcel som vedieť hrať ako oni. Preto som chcel, aby mi otec kúpil trúbku. Nechcel, tvrdil, že je drahá. Neskôr mi zohnal od kamaráta takú, ktorú prešla tatrovka. Dal ju vyklepať.

+ Dlho vám však hra na trúbke nevydržala.

Áno, aj keď mala po oprave prekvapivo pekný zvuk. Zistil som, že hrať na trúbku je veľmi ťažké. A tak ma ten ošiaľ po týždni prešiel.

+ Čo je s trúbkou dnes?
Chvíľu som ju ešte opatroval doma, ale v dospelosti som ju daroval jednému trubkárovi, ktorý ju naplno využil v dychovej kapele.

+ V pätnástich rokoch ste sa dostali k prvej gitare. Bol to začiatok vašej pravej hudobníckej kariéry?

Asi áno. Gitaru mi dala sestra. Vlastne som ju zdedil, keď emigrovala do Austrálie. Bol som rád, že vtedy zdrhla. (Smiech.) Hneď som sadol na prvý prímestský autobus a išiel som si do Priora kúpiť nové struny, knižku na gitaru bez nôt a ladičku. Na gitare som sa učil hrať sám. Chodievali sme s chalanmi do lesa na čundre. Kúpili sme si sud piva, prehrali a prespievali celé noci. Vtedy som prišiel na to, že sa mi páči hrať pred publikom.

+ Ste teda hudobný samouk?
Od špiku kosti… Aj náš bubeník z Ventilu RG sa učil na bubnoch sám. Jeho starý otec bol dedinský hlásnik, ktorý chodil po dedine a bubnoval.

+ Skupina Vidiek si dodnes zachovala status amatérskej skupiny, hudbou sa vlastne živíte len vy…
Hudbou sa živím len ja. Jeden člen skupiny je vysokopostavený manažér, ďalší brúsi nože, tretí je údržbár v nemocnici… Ľudia chceli, aby sme začali hrať hudbu profesionálne, ale nám to takto vyhovuje, lebo máme viac voľnosti. Stretneme sa na skúške nie preto, že musíme, ale chceme. Tešíme sa na seba. Rovnako sa tešíme aj na koncerty.

+ Ako dlho Vidiek existuje?

Prvýkrát sme sa stretli v roku 1986 a o rok neskôr sme natočili našu prvú platňu.

+ Ste pravým vidiečanom aj teraz alebo je vám už bližší mestský ruch?

Je jedno, kde človek žije, ak má vzťah k prírode. Svoj postoj si udrží, aj keby žil v New Yorku. A ja mám to šťastie, že síce žijem v Bratislave, ale dom máme postavený viac na vidieku ako v meste. Bývame pri lese, máme tu veveričky, diviaky… Truľo môže byť v meste aj na vidieku a platí to aj naopak!

+ Takže si rád zašpiníte ruky?

Jasné! Nechcem mať v záhrade nič zautomatizované. Mám starú záhradnú hadicu, ktorú som si kúpil pred dvadsiatimi rokmi. Je popraskaná, občas niekde strieka, ale vôbec mi to neprekáža…

+ Máte rád zimu?

Mám rád všetky ročné obdobia, ale teplo mi vyhovuje oveľa viac…

+ Mnohí o vás hovoria ako o kaviarenskom type.... 

Keď som v kaviarni, som kaviarenský typ, ale teším sa, keď prídem domov. Aj keď si myslím, že sedieť v kaviarni s milými ľuďmi je veľmi príjemná činnosť.

Fotky Janka Kurica a oveľa viac nájdete v galérii pod článkom.