Čoskoro budú štyria: Fischera a Kavaschovú ich láska zaskočila!

Na čo ste ju neskôr zbalili? 

Nepovedal by som, že som ju zbalil. Pamätám si, že to bolo vzájomné. Celkom nás to vtedy zaskočilo, keďže sme sa už roky poznali. Boli sme kamaráti, spolužiaci, neskôr kolegovia,. Ani nám nenapadlo, že by raz medzi nami mohlo byť niečo viac. Dodnes tomu miestami nemôžeme uveriť. Niekedy si tak vzájomne povieme: Bola by si povedala, bol by si povedal, keď sme boli na škole, že raz budeme spolu, mať dcérku a na ceste ďalšie? Stále je to neuveriteľné.

Už ste aj otcom - v čom vás táto rola zmenila?

Myslím, že som zjemnel a že som aj trpezlivejší. Mám pocit, že ma dcéra vracia naspäť do prítomnosti a učí ma užívať si prítomný okamih, lebo ako umelec som hlavou aj vo voľnom čase často ponorený do tvorby. Zároveň ma učí byť lepším človekom. Jej detská duša nič z ľudskej zloby a zákernosti nepozná a to je inšpiratívne. Získal som ešte nový a doposiaľ nepoznaný strach. Strach otca o dieťa.