Človek s obrovským srdcom Daniel Hevier: V detstve som sa skoro zbláznil

Na sviatky vás potešil vskutku originálny darček. Poviete nám o ňom?

Na Vianoce som dostal od syna niečo nečakané. Vie, že mám rád originálnu, zvláštnu, novátorskú hudbu, ktorej sa hovorí aj avantgarda. Ikonami tohto žánru je aj skupina The Residents. To sú tí páni (ak sú to páni), ktorí vystupujú v maskách v podobe obrovských očí. Nikto nevie, kto sa za nimi skrýva, aj keď fámy kolujú všelijaké...

No a syn mi dal pod stromček vstupenku na ich koncert. „Ale vieš, že kvôli tomu nepôjdem ani do Prahy, ani do Viedne, aj keď sú to Rezidenti,“ s rozpakmi som prijal darček. „Ani nemusíš, tatko. Doviedol som ti ich rovno do Bratislavy.“ Aby som to skrátil, náš Daniel zorganizoval koncert The Residents v Bratislave. Bude to ich prvé vystúpenie na Slovensku!

Vašou najnovšou knižkou sú Ktoviečikovia. Kto sú to a v akým myšlienkových výpravách ste na nich znovu narazili?

V čase, ktorý sa volá Pradávno, mi vbehol do básničky taký človiečik, ktorý sa pomenoval Ktoviečík. Tento rok oslávime spolu jubileum - 40. výročie. Bolo to v knižke pre deti Krajina Zázračno. Potom boli dlhé roky ticho, aj sa mi vlani vyjavili aj vizuálne.

Vydal som ich s čiernobielymi ilustráciami, pretože som cítil, že Ktoviečíkom stačí iba čierna a biela. A ich život pokračuje. Pre jednu rodinnú televíziu idem ich príbehy nahovoriť a možno časom vzniknú aj nejaké animácie. Najživotnejšie postavy autori dostávajú odniekiaľ zhora (alebo z hĺbky), nemusia ich vymýšľať.

Čo sa vo vašom umeleckom svete zmenilo po pandémii? Pre vás ako autora, vydavateľa, aj čitateľa?

Málo a zároveň veľa. To nie je protirečenie, to je dynamika života. Život, svet, vesmír, sa neustále mení, rúca i buduje zároveň, a predsa je vo svojej podstate stále rovnaký. Mňa čoraz menej pohlcuje literárny svet, a svoje posledné roky chcem venovať vzdelávaniu: detí, mladých ľudí, dospelých.

Pán Démia a s ním spojená Pani Ka mi umožnili (alebo ma donútili, vyberte si) sedieť doma na zadku, a napriek tomu obehnúť niekoľkokrát Slovensko i zahraničie. V jeden deň som "učil" v Humennom, vzápätí v Paríži. Nebol som v triede osobne, a zato deti mohli vidieť moju pracovňu, mohol som im poukazovať veci, ktoré by inak nevideli, mohol som pred nimi „mobilovať“ s Paľom Haberom a odhaliť im, ako sa rodí pieseň.

Ako vydavateľ som sa odstrihol od kamenných kníhkupectiev a začali sme distribuovať moje knihy cez e-shop.

Roky progapujete novátorské formy učenia, tvorivého písania, práce so slovom. Nedávno ste vydali aj "antiučebnicu" Škola pre tvoju budúcnosť. Čo váš vzdelávací systém najviac postráda a čo následne chýba jeho žiačkam a žiakom?

V našom školstve mi chýba veľa vecí, no smutnejšie je, že chýbajú žiakom, študentom, rodičom aj samotným pedagógom. Je to tvorivosť, sloboda, podpora zvedavosti, prepájanie života so školou, aktualizácia, osvojovanie zručností, bez ktorých by človek zahynul - empatia, spolupráca, budovanie osobnosti, flexibilita, adaptabilita, sústredenosť, mnohostrannosť, sebaovládanie, láskavosť, racionalita a zároveň intuitívnosť, celoživotné učenie sa.

Veľa dobrého sa v školstve dosahuje nie vďaka, ale napriek systému. Zlé návyky sa odovzdávajú z generácie na generáciu, slabí pedagógovia vychovávajú nových slabých pedagógov, rodičia poškodení týmto systémom s rovnakými chybami vychovávajú svoje deti... Ach jaj.

Je toho veľa, ale našťastie nie som záchranca a spasiteľ nášho školstva. Som iba jeden z mnohých učiteľov, ktorí chcú (a hádam aj trochu vedia), učiť inak. Nehovorím, že po novom, pretože mnohé zásady a postupy fungovali už od Komenského či iných inovátorov...

Čo si máme predstaviť napríklad pod pojmom novodobá poézia? Patrí tam aj rap?

Poézia je neustále tá istá, rovnako stará a zároveň aktuálna, ako bola od počiatkov ľudstva. Ale neustále sa obnovuje, regeneruje, tak ako sa obnovuje jazyk, ľudské sny, túžby, strachy, hnevy. A keď hovoríme napríklad o rape, prvými rapermi boli staré grécki bardi, neskôr beatnici, u nás Ján Hollý, štúrovci, všetci tí, ktorí vycítili, že rytmus je tlkot srdca poézie.

V dnešnom žargóne vás môžeme označiť ako multižánrového umelca - prepájate umelecké disciplíny.
Aké to má výhody aj nevýhody?

Keď píšem knihu, môžem do nej vstúpiť aj ako ilustrátor či knižný dizajnér. Keď robím muzikál, viem si prečítať a zahrať noty, vžiť sa do dispozícií hercov, pretože sám vystupujem ako performer. Nevýhodou je značný rozptyl.

Môžem síce povedať, že som najlepší spevák medzi výtvarníkmi alebo najlepší kresliar medzi textármi, ale ani v tom som si nie istý. A tak sa tým vôbec netrápim. Píšem, kreslím, maľujem, rapujem, hrám divadlo, skladám si pesničky... Tak ako voľakedy, keď som bol dieťa.

Čo je na deťoch podľa vás najvzácnejšie?

S každým novonarodeným dieťaťom sa mení celý vesmír. Každý nový život preskupuje hviezdokopy, mení vzdialenosti medzi planétami, nehovoriac o našej maličkej zemeguľôčke. Každá súčasť nášho sveta odteraz zaznamená nový dych, nové myšlienky, nové činy.

Dieťa sa učí všetkým, čo obsahuje a čo ho tvorí - dýchaním, lezením, padaním, konaním dobra i zla, vlastnou zvedavosťou. Buduje svoje telesné i duchovné telo, je napojené na Stvoriteľa, pokúšajú sa oň temné sily i obchodníci tohto sveta. Byť dieťaťom je fascinujúci stav, ktorý si môžeme podržať na celý život.

Akým dieťaťom ste boli vy?

Niekoľkokrát v detstve som sa skoro zbláznil. Napríklad, keď som ako 4-ročný "počul" vnútorný hlas "Boh je a tvoja duša je nesmrteľná." Alebo keď som rozmýšľal, ako to, že som to ja, a ako viem, že SOM, čo ak sa mi to všetko iba sníva, a raz sa prebudím do inej existencie? Alebo keď som dočítal ako 12-ročný Dostojevského. Alebo keď som objavil, že môžem so slovami narábať inak, ako keď bežne rozprávam či píšem domácu úlohu. Takéto otrasy zažívajú aj dnešné deti, len o nich, my dospelí, málo vieme.

Ste veriaci. Z môjho pohľadu veľmi úprimným a originálnym spôsobom, ktorí mi u mnohých chýba. Akú má viera úlohu vo vašom živote?

Moja viera je istotou. Dostal som ju ako dar, a ako to už býva, samozrejmé veci berieme samozrejme, ani sa o ne veľmi nestaráme. Keď mi povie niekto, že by rád veril, ale nedostal dar viery, odpovedám, ja som zasa nedostal dar pochybovania. Viem s neotrasiteľnou istotou, že nad nami nie je iba niečo, nejaká energia, sila, veci medzi nebom a zemou.

Je to Boh, Otec, ktorý nás poslal do tohto života, pretože máme niečo vykonať pre seba i za seba, pre druhých. Náš krátkodobý pobyt v tomto tele a v tomto priestore je podľa mňa iba sekundová epizóda proti tomu, čo nás čaká, keď naozaj ožijeme do bezčasia, ktoré nazývame aj večnosťou.

Vo svojich myšlienkach a aktivitách sa oproti mnohým iným očividne neobmedzujete. Často narážate na mantinely v myslení, stereotypy v úsudkoch zo strany okolia?

Sú mantinely, ale nazvime ich ohraničenia, limity, ktoré nás obmedzujú, a sú tie, ktoré nás oslobodzujú. Obrazy má svoje rozmery, svoj rám, sonet má svoju štruktúru, ľudský život i jednotlivé druhy umenia majú svoje pravidlá. Mám rád obmedzenia, ktoré prevetrávajú moju vynaliezavosť.

Keď mi Habera pošle pieseň plnú dlhých slabík, alebo keď píšem text pre račkujúcu speváčku, aby tam nebolo ani jedno R, alebo keď otextovávam šansón Edif Piaf, aby tam bolo, naopak, čo najviac hrčivých „rrrr“ - je to obmedzenie alebo sloboda?

Ja sám som vlastníkom početnej kolekcie stereotypov, uvedomujem si ich a rád sa nechám poučiť.

Máte pre nás z posledného obdobia nejaký zaujímavý zážitok, ktorý vo vás utkvel?

Každý deň ma stretne niekoľko úžasných a krásnych zážitkov, na pošte, na benzínovej pumpe, na Facebooku či v triede. V nemocniciach som sa stretol napríklad s niekoľkými lekármi, lekárkami či sestričkami, ktorí ma dojali svojou oddanosťou svojmu poslaniu.

Prihovárajú sa mi neznámi ľudia, pre ktorých nie som neznámy. Občas mi do rúk vbehne geniálna kniha alebo objavím výborný seriál. Pri hraní šachu mi niekto uštedrí zahanbujúcu prehru, ktorá sa po čase ukáže ako nezištná lekcia.

Na jeseň sme mali stretávku so spolužiakmi so základnej školy po 51 rokoch. Zistil som, že aj keď som niektorých nepoznal podľa tváre, ich hlasy sa nezmenili. A znovu som si potvrdil, že tie polstoročné priateľstvá stále fungujú. Pandémia i vojna na Ukrajine vzdialili odo mňa niekoľkých ľudí, ale mnoho iných sa objavilo v mojej blízkosti. Niekoľko blízkych mi aj tohto roku umrelo, ale žijem tým, čo mi zanechali.

Čomu sa tento rok plánujete najpozornejšie venovať?

Chcem viac spievať, viac maľovať, viac písať - a viac sa smiať, spolu s okolím. Chcem napísať a nakresliť komiks, ba skôr grafický román o Mariánovi Vargovi. Chcem ešte intenzívnejšie rozvíjať projekt O2 Radostná škola s Danielom Hevierom. A chcem sa naučiť prijať aj to, čo nechcem, hocako komplikovane to môže znieť.