Diabol za volantom: Smutný osud našej úspešnej pretekárky

Eliška Junková, milovala rýchlosť, hudbu a dobré jedlo.

Narodila sa 16. novembra 1900, ešte v Rakúsko-Uhorsku, ako Alžběta Pospíšilová v početnej rodine zámočníckeho majstra. Z ôsmich detí sa dospelosti dožili len štyri – dve dievčatá a dvaja chlapci. Bětka bola veselé, drobné, športovo založené dievča. Túžila cestovať, milovala hudbu a mala výnimočné nadanie na cudzie jazyky. Keď v šestnástich po skončení školy začala pracovať v banke, netušila, čo jej osud nachystal.

Osudové okamihy
Alžbětiným šéfom v banke bol 22-ročný Vincenc Junek, prezývaný Čeněk. V Európe zúrila prvá svetová vojna, jeho však pre zranenie pravej ruky poslali z frontu domov. Keď dokončil založenie pobočky Pražskej úverovej banky v Olomouci, poverili ho zriadením ďalšej v Brne. Bětka sa mu veľmi páčila a, hoci už mal vážnu známosť, odišla s ním pracovať do Brna. Po nejakom čase sa obaja pracovne dostali do Prahy a bolo jasné, že medzi nimi preskočila iskra.

Ich vzťah bol dramatický, schádzali sa a rozchádzali na „večnosť“, ktorá však trvala len do najbližšieho stretnutia. Alžběta na svadbu vôbec nepomýšľala, túžila spoznávať ďaleké krajiny. Odišla pracovať do Francúzska a Švajčiarska, aby sa zdokonalila v jazykoch, a zaumienila si, že Čeňkovi vôbec nedá o sebe vedieť. Od známych sa však dozvedela, že Čeněk vyhlásil, že si ju nájde, aj keby bola na konci sveta.

Nielen nové priezvisko
Keď sa Alžběta vrátila domov, Čeněk bol ako vymenený. Podstúpil náročnú operáciu zmrzačenej ruky a vášnivo sa venoval motorizmu. Alžběta sa potajomky zapísala do autoškoly a ako jedna z prvých žien v Československu dostala v roku 1921 vodičský preukaz. Na jeseň spolu boli na autosalóne v Paríži, kde Alžběta uvidela auto Bugatti T30 – a bola to láska na prvý pohľad.

O pol roka bola svadba. Čeněk a Alžběta sa zosobášili 24. júna 1922 a vtedy si zmenila aj krstné meno. V cudzine ju volali Elizabeth, z čoho vznikla Eliška, pre Čeňka Eli. Svadobná cesta bola netradičná – išli na tréning automobilových pretekov z Karlových Varov do Mariánskych Lázní. Novomanžel v tom čase už sám pretekal.

Vášeň s vôňou benzínu
V novovzniknutom Československu sa autá považovali za luxus, dohromady jazdilo iba okolo štyritisíc áut. Manželia Junkovci mali dosť peňazí a nadšenia, aby si kúpili pretekárske auto. Čeněk bol už skúsený pretekár a Eliška sa rýchlo učila. Spočiatku jazdila s manželom ako spolujazdkyňa, ale v roku 1924 sa postavila na štart sama a hneď prvé preteky vyhrala. Drobná, päťdesiatdvakilová jazdkyňa si musela dávať na sedadlo vankúše, aby dočiahla na pedále.

Na pretekoch uháňala rýchlosťou neuveriteľných 200 km/h, nečudo, že ju prezývali „diabol za volantom“. Aj technicky bola nesmierne šikovná, zvládla opraviť menšie poruchy. Na stupne víťazov vystúpila ešte mnohokrát a ako prvá žena na svete sa stala absolútnou víťazkou medzinárodných automobilových pretekov.

Predčasný koniec kariéry
Eliškin najúspešnejší rok bol pre ňu zároveň najsmutnejší. Na Veľkej cene Nemecka v Nürburgringu 15. júna 1928 sa stala tragédia. Čeněk na zmäknutom asfalte havaroval, vyletel z auta a narazil hlavou do skaly. Osudným sa mu stalo to, že nemal prilbu. Mal ju síce objednanú, ale neprišla včas.

Po tejto tragickej nehode skončila Eliška s pretekárskou kariérou, ale automobilizmu sa venovala aj naďalej. Okrem iného bola predsedníčkou ženského autoklubu, dokonca sa podieľala na navrhovaní pneumatík. Veľa cestovala, pripravovala články do motoristického časopisu, napísala knihu Moja spomienka je Bugatti.

Naplnený život
Eliška nemala vlastné deti, ale bola skvelou matkou svojmu synovcovi. Chlapec po smrti matky vyrastal iba s otcom, Eliškiným bratom. Toho však čakala ťažká operácia a Eliška mu sľúbila, že keby to nedopadlo dobre, o sirotu sa postará. Mala 40 rokov, keď adoptovala päťročného Vladimíra. Po vojne sa ešte raz vydala – za športového redaktora Ladislava Khása. Veľmi túžila dožiť sa 21. storočia, aby videla, koľko za sto rokov vyrástli stromy v petřínskych sadoch, na ktoré sa dívala z okna svojho pražského bytu. Nedočkala sa. Zomrela 5. januára 1994.

Autor: Jana Brožíková
Foto: ČTK