Elena Vacvalová a jej posledná noc s Lasicom: Vieme, prečo si nevymaže jeho esemesky!

Aké ste prežili leto a čo plánujete teraz od septembra? Umelci totiž tvrdia, že dôchodok nepoznajú. Predpokladám, že to platí aj pre vás...
Tak to predpokladáte zle! (smiech) Ja som sa vždy tešila na obdobie, keď už pred kameru pôjdem, len keď sa mi naozaj bude chcieť, alebo ma projekt zaujme, bude jeho súčasťou spoločnosť ľudí, s ktorými som rada... A presne to sa deje! Z niektorých projektov som dobrovoľne odišla, a akoby pre radosť som si „nechala“ len Sedmičku. Takže, ak si Sedmičku „nechajú“ aj v JOJke, koncom septembra by sme mali opäť fungovať.
A moje leto? Bolo ako to Vančurovo, „rozmarné“! Ibaže tá známa veta: „Tenhle spúsob léta zdá se mi poněkud nesťastný!“, v mojom prípade platila opačne. Čo by som ja bola dala za dážď! Čiže okrem dvoch týždňov s mojimi najbližšími pri mori, som toto pekelné leto prežívala zavretá doma, pod klímou...  

Na televíznych obrazovkách ste sa síce dávno neukázali, ale ľudia na vás nezabúdajú. Kde Vás teda môžeme aktuálne vidieť?
Ako som už spomínala, najbližšie v Sedmičke. Ale ako zisťujem, vďaka televízii Markíza, ktorá sa rozhodla vracať na obrazovky mnohé dávno zabudnuté programy z archívu, objavujem sa tam teraz pomerne často. Aj keď si niekedy nie som celkom istá, či som to ja?!(smiech) Vedela by som vám dať aj nejaké dobré tipy, ale to by ste si museli poriadne privstať. 

Kedysi ste povedali, že máte rada jeseň, lebo vám vonia nostalgicky. A vraj máte rada dym z komínov. Platí to aj teraz?
Jednoznačne! Jeseň naozaj milujem. A nemusí byť ani tá slnečná, farebná, taká tá „modelka“ pre krásne a ostré fotky z hôr. Mala som úžasné detstvo, a najlepšie sa mi doň vracia práve na jeseň. A cez nos. Tá vôňa mokrého lístia, popadaných jabĺk zo záhrad a aj dymu z komínov, či malých údiarničiek...
Najmä dym neznie veľmi ekologicky, ale taký bol Tisovec môjho detstva. Aloe jeseň je už za dverami, teším sa na ňu, na chvíle, keď konečne zaprší, a ja budem sedieť doma na terase pod dekou, s mačkou na kolenách, pohárikom dobrého vínka, a z obývačky bude znieť Nino Rota… 

Keď sme pri vôňach. Ktoré máte najradšej a existuje taká, ktorú nemôžete ani náhodou cítiť?
Mám rada vône, ktoré ma vedia vrátiť v čase. A na tie teda mám nos! Nedávno som niekde na tržnici zacítila vôňu našej malej tisovskej železničnej stanice, presne tak totiž voňala čakárnička. Alebo idúc po ulici môj nos zachytil vôňu naolejovanej drevenej podlahy, akú sme mávali v triedach na základke, alebo som v drogérii na dovolenke skúšala krém na ruky, a voňal presne tak, ako telové mlieko Lakmé, ktorým som sa natierala pred svojím prvým vážnym rande... A to už sú také roky, že pokojne môžete uviesť aj tú značku! (smiech)

Ste milovníčkou mačiek. Koľko ich aktuálne doma máte a spomínate si aj na prvú mačku? Ako ste k nej prišli?
Milujem zvieratá, všetky, a veľmi trpím, keď sa im ubližuje. Takže je jasné, že všetky mačky, ktoré sme doteraz mali, boli pôvodom „uličníci“. Jedného dňa sa objavili u nás na dvore, a už neodišli. Istý čas som mala pocit, že si niekde po plotoch odovzdávajú informácie, že ak hľadajú domov, pravidelnú stravu a bezpečný sex, majú spadnúť do nášho dvora! Momentálny stav u nás je tri mačky, jeden psík (z útulku) a 5 rybičiek. Bony a Clyde, korytnačky, nás už opustili. 

Doma v Devínskej máte nie len mačky, ale aj iné zvieratstvo. Kto sa oň stará, keď ste práve napríklad odcestovaná?
Ďakujem veľmi pekne za túto otázku. Každý, kto to má so zvieratami tak ako my, vie, aké veľmi dôležité je mať okrem tých zvierat vo svojom živote aj niekoho, kto sa v prípade potreby o ne postará. My sme mali a stále máme našu susedku Alenku. Je to veľmi vzácny človek, ktorý pomáha doslova, aj keď nemusí, alebo v jej prípade práve vtedy! Môžeme sa už dlhé roky na ňu vo všetkom spoľahnúť, opatrí príkladne nielen naše zvieratá, ale aj záhradu a čo treba. Keď si občas pozerám fotky z dovoleniek, vždy si v duchu poviem, nebyť Alenky, tu by si veru nebola… 

Vraj neobľubujete sociálne siete a vymoženosti modernej doby a s ľuďmi sa radšej porozprávate zoči-voči, tak je u vás neustále nejaká návšteva. A varený-pečený bol u vás kedysi aj pán Lasica... Spomínate si na jeho posledný žúr u vás? Bolo to len pár hodín pred jeho náhlym odchodom...
Nenazvala by som to žúr, bolo to plánované posezónne stretko nás starších Sedmičkárov. A bol to náš posledný spoločný večer, pretože v ten ďalší nás pán Lasica navždy opustil. Na to sa nedá zabudnúť. Ja som to ešte dlho po jeho odchode nedokázala pochopiť, spracovať, prijať... Že jeden večer vám je spolu dobre, na druhý deň ráno vám príde SMS-ka, ako bolo fajn, a že by sme tak činiť mohli aj častejšie... a večer je všetkým plánom koniec! Ale keď už to tak malo byť, my sme sa s ním v ten večer u nás rozlúčili tak, ako to mal rád. Ako sme to mali radi všetci, a taká možnosť je zároveň aj veľký dar!

Po jeho smrti ste povedali, že si sms od neho nikdy nevymažete. Máte ich teda v telefóne ešte stále?
Áno, mám!  Aj od Stana Radiča, Mariánka Geišberga, či Dana Heribana. Občas sa k nim aj vraciam. A skoro vždy mám veľkú chuť im odpísať. Napísať, čo a ako... Ale potom si poviem, na to majú svojich blízkych. Ale keby mi dali nejaký signál, okamžite píšem. A to aj napriek tomu, že ako ste naznačili, sociálne siete naozaj nemusím. 

Keď sme už pri spomienkach. Ako si spomínate na humoristické časy s Oliverom Andrásym? Na reláciu Aj múdry schybí sa predsa len tak nezabúda...
 
Našťastie, s Oliverom ešte stále môžeme spomínať spolu, keďže sa aj pomerne pravidelne stretávame, narodeniny, meniny a tak. Ale priznám sa, že náš spoločný čas trávime skôr inak. Oliver stále veľmi pozorne sleduje všetko dianie v našej spoločnosti, a na rozdiel odo mňa je na sieťach pečený varený, a rád v spoločnosti svojich priateľov vedie zaujímavé, často aj iskrivé rozhovory! A potom, má tri krásne vnučky, veľmi ich miluje, je naozaj príkladný dedo. Aj keď si myslím, že aj v tomto smere je skôr ten, kto líže smotanu. Hlavná starosť o vnučky je určite na pleciach jeho úžasnej manželky Danky! Tak toto si zlíznem aj ja, ak to bude čítať...a smotana to nebude! (smiech)

Ste humoristka aj doma? Alebo pre vás platí pravidlo, že „obuvníkove deti chodia bosé?“
Priamo humoristka určite nie!  Ale mám radosť, keď je doma veselo. Mám to šťastie, že môj manžel tiež! Je to človek s veľmi špecifickým zmyslom pre humor, a keď k nám zavíta aj dcéra, nemám v podstate šancu. Zvlášť v jej prípade mi je naozaj ľúto, že sa v žiadnom prípade nechcela ani len pokúsiť, mrknúť sa do tých mojich vôd. Žien s takým zmyslom pre humor, ako má ona, je naozaj veľmi málo. 

Čo vám je bližšie? Televízia, alebo pódium a priamy kontakt s divákmi?
Asi nepoviem nič neočakávané, ale určite priamy kontakt s divákom. Žiaden komparz vám nevytvorí takú atmosféru, ako divák, ktorý si kúpil lístok preto, že vás naozaj chce vidieť a počuť. Svojho času a nebolo tak dávno sme so Sedmičkou chodievali aj na zájazdy po Slovensku. V podstate dlhé roky. Veľmi sme sa na ne vždy tešili. V rámci programu sme na záver dávali priestor na otázky priamo z publika, a tam sme mali možnosť sa ukázať bez prípravy. Samozrejme, v tomto exceloval najmä pán Lasica, ale nasmiali sme sa a užili sme si to všetci spolu. Aj my, aj diváci. A to je ideálny stav!

Vraj rada čítane noviny a časopisy v posteli a páči sa vám nespratnosť a šuchot novinového papiera...
Nuž, to celkom nesedí. Priznám sa, že noviny a časopisy už veľmi nečítam. Ak si nájdem čas, tak rozhodne najmä na knihu. Na tohtoročnej dovolenke som prečítala štyri. Už počas roka si niektoré odkladám presne na tento čas pokoja. Niektoré knihy si to priam vyžadujú. Noviny si ale pozriem a prečítam rozhodne radšej tie šuchotavé. Rozhodne nie som z tých, ktorí ráno vstanú, a prvé čo urobia, je, že otvoria počítač, zapnú mobil a šup na internet... 

Keby ste mali možnosť niečo vo svojom živote zmeniť, čo by to bolo?
Nebudem tvrdiť, že nič. Bolo by toho vcelku dosť... Len či by to bol potom ešte môj život?!