Emília Vášáryová prekvapuje: Som rada, že sa každé ráno zobudím

Aká hodnota je v živote najdôležitejšia? Alebo nemožno vyzdvihnúť jednu na úkor tých ostatných?

Myslím, že veku, ktorý mám ja, sa treba v prvom rade dožiť. Je to jedna z vecí, s ktorou som nepočítala. U nás v rodine sa veľa pracuje, potom všetci padnú a odídu. Preto som prekvapená, že prekračujem všetky dedičné limity a dožívam sa veku, akého sa u nás ani neviem, kto dožil. Uvidíme, čo život prinesie…

Nedávno mala premiéru komédia Šťastný nový rok 2: Dobro došli, kde sa všetko točí okolo svadby a vzťahov. Rada zoberiete rolu aj v ľahšom, úsmevnejšom žánri?

Ponuku na Šťastný nový rok 1 som prijala aj preto, lebo dej sa odohrával v mojich milovaných Tatrách. Áno, treba aj takéto filmy, a bola som rada, keď počas nakrúcania napadol sneh. Dvojku sme natáčali pri mori, jej príbeh je milý, ľahký, nič veľké sa tam nedeje. A my s pánom Jiřím Bartoškom sme museli dokončiť náš príbeh…

Nakrúcanie v chorvátskom Rovinji muselo byť úžasné. Kazilo vôbec niečo tento dojem?

Nie. Ale ja som len pendlovala, lebo popri tom som musela skúšať v divadle, takže more som si neužila. Navyše, vlaňajší máj bol veľmi studený. Ani neviem, ako ten náročný mesiac ubehol. A keď sa to skončilo, bola som prekvapená, že som to prežila… (Smiech.)

Odniesli ste si z Chorvátska aj nejaký zážitok mimo nakrúcania?

Nebol na to čas. Čakalo ma tam však prekvapenie. Mali sme točiť deň predtým, ale bolo búrlivé more, a tak sme nakrúcali na druhý deň, keď som mala narodeniny. O polnoci sa na jachte uprostred mora zrazu rozozvučalo: Happy Birthday! Ešte nikdy som nič také nezažila!

Ako to bude tento rok pri vašom životnom jubileu?

V našej rodine veľmi neoslavujeme, určite sa nám v tých dňoch ani nepodarí stretnúť. V kruhu najbližšej rodiny to oslávim až v lete.

Po odchode vášho manžela Milana Čorbu ste kdesi priznali, že by ste chceli, aby sa vám s ním viac snívalo...

To že som povedala? Pravda je, že nie som človek, ktorému sa sníva. Nesníva sa mi s nikým, s kým si želám. Alebo si to len nepamätám?

Milujete film, ale hlavne divadlo. Pre jeho mágiu či pre kontakt so živým divákom?

Divadlo je to najdôležitejšie. Každé predstavenie je iné, živý človek pred živými ľuďmi, to sa nedá ničím nahradiť. To je môj chlieb každodenný, ešte som zamestnaná, takže stále si to užívam.

Kladiete si ako herečka ešte nejaké ciele?

Už si nekladiem nič. Som rada, že sa ráno zobudím. (Smiech.)

Ktoré obdobie zo svojej hereckej práce pokladáte za najvydarenejšie? Alebo sa vyvíjala prirodzenou kontinuitou?

Na to neviem odpovedať. Herecké povolanie sa pohybuje v sínusoidách, raz ste hore, raz dolu, raz je viac práce, inokedy je menej zaujímavej práce… Niežeby som to nejako prežívala, ale po pôrodoch sa naozaj ťažko vracia na javisko. To sú veľmi perné chvíle.

Spôsobuje to tá časová prestávka?

Z javiska sa nedá nadlhšie odísť. Tie návraty sú takmer nemožné a ťažké. Je to veľký výdaj energie, na to si treba zvyknúť. Teraz po kovide prežívam čosi podobné, to obdobie trvá vyše dvoch rokov, niekedy cítim, že mám trému, ako keby som na javisko vyšla prvýkrát.

Pociťujete menej energie?

Energiu musíte dať, lebo keď už nebude fungovať, musíte skončiť. Dúfam, že to urobím dosť zavčasu.

Ste ako rodáčka z Banskej Štiavnice pyšná na to, že sa v posledných desaťročiach stala živým kultúrnym centrom a perlou turizmu?

Snažili sme sa o to dlhé roky. Najprv sa o to usiloval môj otecko, ale to sa vtedy veľmi nedalo, a mne aj sestre Magde na tom tiež už roky záleží. Som šťastná, nie pyšná, že to mesto ožilo, lebo už to vyzeralo tak, že Štiavnica sa nepreberie zo svojho dlhoročného spánku...

Ako sa vám vybavuje v pamäti detstvo a raná mladosť, kým ste neodišli do Bratislavy?

Štiavnica je úžasné mesto obklopené prírodou. A ja som prírodný človek. Od mája do septembra sme boli v jazerách, v zime na saniach, na korčuliach, na lyžiach. K tomu rodičia, starí rodičia, naše záhrady na kopci. Aj sme sa trochu narobili, ale odmenou boli orechy, čerešne a ďalšie úžasné ovocie. To všetko ma nejakým spôsobom určilo v ďalšom živote.

Dotýka sa vás stále aj stav vecí verejných alebo súčasný chaos v základných hodnotách vo vás vyvoláva skôr dezilúziu?

Veľmi sa ma dotýka všetko, čo sa naokolo deje. Ale aj to, ako niektorí ľudia zvláštne reagujú na veci, ktoré nás obklopujú. Myslím, že je najvyšší čas hovoriť vážne o vzdelanosti, ktorá sa prejavuje aj v kultúre národa. Desí ma, keď sú ľudia ochotní uveriť všetkému, čo im ktokoľvek povie…