EXKLUZÍVNE čerstvý otec Kramár: Meno pre dcéru som si presadil!

Herec Maroš Kramár sa narodil 26. apríla 1959. Tento rok je teda rokom jeho polovičného jubilea, dožíva sa 65 rokov. A len krátko pred narodeninovou oslavou sa stal po štvrtý raz otcom. Partnerka Ina mu priviedla na svet dcérku Riju – umelec nám v rozhovore prezradil, ako sa k tomuto netradičnému menu dopracovali.

Z predchádzajúceho vzťahu má Kramár už tri deti – Tamaru, Timura a Marka. Prostredný syn z Maroša a jeho exmanželky Nataše urobil v novembri starých rodičov. Kramárovci sa rozviedli v roku 2019 po 20 rokoch manželstva. Brali sa takmer po sedemročnom vzťahu na dovolenke v Portugalsku.

Nataša kedysi prezradila, že sa chceli vyhnúť nekonečným prípravám a tiež medializácii, a tak si do batožiny pribalili aj rodné listy. Maroš sa zas v jednom televíznom rozhovore smial, že ho do svadby dokopala. Po týždni pobytu v Lisabone ho vraj poprosila, aby zavolal na veľvyslanectvo kvôli svadbe. A on zistil, že sa z toho už nevyvlečie.

Aktuálny rozhovor s Marošom Kramárom nájdete na ďalších stranách.

Pred časom ste povedali, že sa vám už nepáči váš vek. Aký máte teraz toho pocit, keď je tu 65-ka?

No čo vám poviem? Buď ma to vzpruží alebo ma to položí. Uvidíme. (smiech) Ale podľa mňa ma to vzpruží a potom ma to položí. Ale vek je len číslo, ako sa hovorí, ja sa cítim zatiaľ celkom dobre. Mám nejaké bolesti v kolenách, ale roboty je ešte dosť, zatiaľ som nevypustil paru. Teraz som na ceste do Prahy, potom idem naspäť a večer hrám v Nitre, pozajtra som zas v divadle, o pár dní opäť v Prahe točím tri diely Zázrakov prírody, aj nejaká talk show je tam ešte. Takže takto to je, každý deň niečo. Aj keď moje staršie deti boli malé, väčšinou to bolo na mojej manželke a teraz na mojej partnerke. Ja som tato na hranie.

Maličkú máte už pár dní doma, čoho ste sa už zúčastnili v rámci tej starostlivosti?

Všetkého. Prvý večer bol taký náročnejší, lebo sa jej nejako nechcelo spať po tom prechode z nemocnice domov, ukazovala nám, aký má pekný hlas. Takže som vlastne celú noc bol s ňou v obývačke a rozprávali sme sa. Zvykali sme si na seba. Ale teraz je to už dobre všetko.

Vy ste niekedy plánovali takúto veľkú rodinu?

Ani nie až takto, ale život prináša všelijaké chvíľky, aj smutné, ale aj takéto veselé a príjemné.

Takže ste sa nezľakli, keď vám partnerka oznámila, že budete znovu otcom.

No, ja som sa dlho tomu bránil, lebo ja si uvedomujem veci – aj to, čo ľudia píšu, tak píšu také veci, ktoré v podstate tiež viem. Že v tomto veku je to možno aj trošku sebecké, nezodpovedné že dieťa má doma starého otca, bohvie, či vydržím do jeho maturity. Ale na druhej strane je dôležité, aby to dieťa bolo zaopatrené a malo lásku. A toto ja som schopný tej malej dať.

Meno ste zvolili pomerne netradičné. Ako ste ho vymýšľali?

Boli všelijaké návrhy. Ja som chcel Riu, lebo som chcel, aby tam bolo „r“ – všetky moje deti majú v mene „r“. A moja partnerka tam dodala to „j“. Ona chcela úplne iné meno, nakoniec som si presadil toto a ona teda pridala to „j“, nech aj ona má na nejakom písmene zásluhu. To si vybojovala, takže máme Riju. A potom sme zistili, že to v preklade znamená nádej. To ma veľmi potešilo, lebo v tomto svete, kde žijeme, je už taká až beznádej, tak ja mám doma nádej.

Už ste vymysleli aj nejaké domácke podoby, ako budete malú volať?

Na to je ešte veľmi zavčasu. To bude vznikať postupne, zatiaľ je to Rijuška.

A aké to je, mať doma po 15 rokoch opäť malé bábätko?

Je to také déjà vu, všetky spomienky sa vrátili, ako krásne vonia to bábätko. To si vždy spomeniem aj na moje deti predtým, ako voňali a ako to teraz bude rásť a rásť. Ja mam už tri veľké deti, ktoré mi robia obrovskú radosť a sú úžasné. Timurko bol v pôrodnici aj s Noelkou, bola pozrieť svoju tetu novonarodenú, aj Marko tam bol. Tamarka sa ešte len vracia do Bratislavy, lebo mala koncert. Moje deti sa všetky majú veľmi rady a nikdy som nezažil tie pocity, že sa deti hádajú, naše deti naopak boli vždy vzácne tým, že si tak rozumeli a verím, že Rijuška zapadne do tohto.

Timur a Marko hrali v seriáloch, aj keď teraz sa už tomu nevenujú, Tamara sa venuje hudbe – cítite hrdosť, že podedili po vás umelecké gény?

Tamarka to podedila skôr po mojej babke Lýdii Klimovej, ktorá bola členkou Zväzu hudobných skladateľov, to skôr vidím takto až cez generácie. Timurko, ten hudobne nepodedil nič. (smiech) To je vtipné na tom, že on to nepočuje, ani rytmus nedrží, ale je zas inak strašne šikovný. Včera mi poslal bakalársku prácu a nerozumel som ani jednej vete. On študuje to matematicko-počítačové modelovanie a fakt som nerozumel ani jednej vete, takže to je geniálne úplne. On vtedy hral, ale keď ho chceli aj ďalej, tak povedal: Tato ja už to nechcem robiť, ja sa nechcem pretvarovať. Marko má takú smolu, on by aj hral, ale nejako nie sú ponuky. A ja nebudem robiť protekciu, nikdy som ju nerobil, ani nebudem, nerobili to ani moji rodičia.

Vás osobne to aj ťahalo niekedy k niečomu inému ako k herectvu?

Nie, ja to robím odmalička, vyrastal som v tom. Môj otec bol herec, celá rodina bola takto umelecky založená, strýko bol tanečníkom SĽUK-u, druhý strýko umelecký fotograf, teta bola tanečnica a speváčka na Novej scéne, potom založila Biele divadlo. Takže ja som nad tým nikdy nerozmýšľal, odmalička som proste stál pred kamerou a na divadelných doskách. Ani som si nevedel predstaviť, že by som robil niečo iné. Možno teraz by som si vedel predstaviť prácu v rámci produkcie, možno by som vedel aj niečo v rámci architektúry tým, že som už postavil zopár vecí a pár bytov zrekonštruoval, to by ma možno bavilo.

Okrem herectva sa venujete aj moderovaniu. V tom sa cítite rovnako dobre?

Nie. To je niečo úplne iné. A ja dávam klobúk dole pred každým dobrým moderátorom, ktorý je v tom dobrý, ktorého to baví a má to nejako v sebe, lebo zopár takých je. Herectvo je niečo úplne iné a veľa hercov to aj skúšalo, aj to nechali, lebo je to absolútne inak.