František Kovár o LÁSKE k manželke a ISKRE, ktorá v divadle občas preskočí!

Nadránom, v deň nášho rozhovoru, sa mi prisnilo, že sa rozvádzate pre istú kolegyňu. Je na tom čosi pravdy?
Váš sen je z kategórie bulváru, našťastie, nie je to pravda. Pravda je, že v každom manželstve sa vyskytnú všelijaké dni – slnečné,  pochmúrne aj tie s búrkou, ale, ako hovorí môj kolega Maťo Huba, treba to ustáť. My s manželkou sme zatiaľ takéto situácie vydržali…

Vydesil by vás taký sen?
Hlavne by u mňa vyvolal sebaspytovacie ráno, či ten sen nie je zdvihnutý prst, aby som vo svojom živote a vzťahu niečo napravil.

Ako sa dá vydržať celý život s jednou manželkou? A čo je vo vzťahu najdôležitejšie?
Najdôležitejšie je to šťastie, že stretnete človeka, ku ktorému patríte. Keď si tí dvaja rozumejú, dokážu počas manželstva jeden druhému aj odpúšťať. Nad tým všetkým prevláda láska, v ktorej moci je, že vedia koexistovať aj vo chvíľach, keď majú na niektoré veci odlišný názor. Ak vznikne nejaký problém, hlavne naň netreba odpovedať protiúderom. Nesmierne dôležitá je vo vzťahu komunikácia, umenie vyčkať a vysvetliť si veci pokojne. A potom príde zas to dobré...

Vďačíte za dlhé manželstvo aj svojej Danke, že ako lekárka dohliadala na vaše zdravie?
U nej treba oddeliť dve veci – jej povolanie a to, do akej miery sa dokázala obetovať pre rodinu. Boli sezóny, keď som mal aj dvadsaťpäť predstavení za mesiac. Bola doma s deťmi sama, dvanásť rokov učila na lekárskej fakulte a nerobila klinickú prax. Až neskôr, dokonca sa stala primárkou. A keď som mal nejaký zdravotný problém, bol som jej pacient.

Bola prísna lekárka?
Keď mi raz odišli minerály a nevedel som, že mám horúčku, v záhrade som práve trhal burinu, zavolala sanitku a na jisku ma odviezli na vozíčku. Povedal som, že pôjdem pešo, ale rázne ma zahriakla: „Pacient Kovár, ak ma neposlúchnete, podpíšete reverz!“ Takže aj v tomto smere poznám u nej svoje limity. Takisto ma ona prehovorila, aby som si dal operovať kĺby.

Hercom sa stáva, že keď ich postava prežíva lásku, preskočí medzi nimi iskra. Nehrozilo vám to v mladších rokoch?
Je to o myslení a hraniciach, ktoré v sebe človek má. Pracujeme so psychikou, s empatiou, emóciami... A vklad, ktorý herec dáva do svojej postavy, aby bol autentický, je skutočný, nepredstieraný. Prebleskne tam aj iskra, ale je to vzťah čisto profesionálny. Podobne, ako keď herec nenávidí, lebo musí hrať všetky vlastnosti svojej roly, je to aj pri prejavoch lásky. Vždy som to hral naozaj, ale bola to len fikcia. Nikdy to u mňa neprerástlo do skutočného vzťahu.

Zažili ste staršiu hereckú generáciu, kde mal každý aj výrazný a zapamätateľný hlas. Ktorí herci vám boli najbližší?
Keď som bol ešte „divadelný učeň“, chodil som sa pozerať do Divadla Pavla Országha Hviezdoslava na svojich vzácnych kolegov. V 70. rokoch sme zas robili špičkové inscenácie, len rok-dva po ich premiére v New Yorku, napríklad hry Arthura Millera či Virginie Woolfovej. Zažiarili v nich nielen hlavné postavy, ale všetci – Machata, Chudík, Valach, Záborský, Huba, Mistrík, Meličková, Prechovská, Gruberová, Vášáryová, Turzonovová a mnohí ďalší… Každý z nich bol veľká osobnosť.

Nedávno ste mali 75 rokov. Ako ste to oslávili?
Prácou, hoci bola nedeľa. Cez deň som nakrúcal zaujímavý príbeh, na záver filmovacieho dňa mi kolegovia a ľudia zo štábu zagratulovali a darovali nádhernú tortu. Odtiaľ som sa presunul do divadla, lebo som mal predstavenie. Oslavy sme odložili a ako rodina sme sa stretli u nás doma. Syn Miško mi dal poznávací darček, spolu s ním a jeho priateľmi sme boli na malokarpatskej vínnej ceste. Môžem povedať, že máme skvelé vína. Zopár fliaš som si zobral domov.

Ako si užívate voľný čas?
Chodievame s manželkou na prechádzky do lesa. Povedal som si, že z hľadiska kondičky musím začať na sebe viac pracovať. Chrám tela je dôležitý, aby mala duša v čom existovať. Na jeseň sme rekultivovali záhradu, ktorú sme zanedbali. V týždni moja žena lúšti krížovky, čo sa naučila, keď som nebol doma, a hrávame spolu scrable. Do týždňa aj niekoľkokrát.

Čo vám prináša do života najväčšiu radosť?
Keď je doma pohoda. Keď dokážeme niekomu pomôcť, keď vieme existovať každý deň aj v mikrosituáciách, v rodinných vzťahoch i v spoločnosti, to mi robí radosť. Aj vedomie, že človek by nemal byť nevšímavý, lebo je to ako semienko, ktoré zasadíte do zeme a ono časom vzklíči. V profesionálnom živote som rád, že znova nakrúcam film, lebo v mojom veku už tých príležitostí nie je až tak veľa.

Keby ste mali zostaviť poradie troch najdôležitejších hodnôt, ktoré z týchto by to boli? Rodina, láska, zdravie, priateľstvo, šťastie, viera, herecká práca, sláva, uznanie, bohatstvo?
Na prvom mieste musí byť zdravie, na druhom láska, na treťom rodina. A potom všetko ostatné tak, ako to život prinesie...