Gabika Dzuríková ohúrila výzorom: Všetci sa za ňou obzerali!

Pochádzate z dvojičiek, to je pre mnohých fascinujúce. Ako sa vám vyrastalo so sestrou – dvojičkou?

Je to úžasné vyrastať s niekým deväť mesiacov v brušku, na tento moment si ale nepamätám. (smiech) My sme boli tri sestry a dobiedzali sme sa ako každý iní súrodenci, robili sme si naprieky, ale mali sme sa radi a snažili sme sa vždy držať spolu.

Aké ste sestry teraz v dospelosti?

Teraz sme dospelé sestry, ktoré majú každá svoj život, každá svoje zamestnanie a tým, že sme dve vajíčka, tak sme aj dve samostatné osobnosti.

Nakoľko je pre vás dôležitá rodina a dobré vzťahy v rodine?

Rodina je samozrejme pre mňa dôležitá a čím som staršia, tým si to viac uvedomujem. Myslím si, že každý zažíva svetlejšie aj horšie chvíle a nič nie je ideálne – tým, že sme každý individuálna osobnosť, každý máme svoj charakter, každý má svoj život. Ale aj keď sa človek rozbehne do iných strán, dôležité je mať sa kam vrátiť a pracovať na tom, aby sme sa mali kam vrátiť.

Herectvo je o tom, že zahráte matku, aj keď ňou nie ste alebo temperamentná Gabika hrá uzavretú Zuzanu v Mame na prenájom. Ako sa vám hrajú postavy, ktoré sú od vás úplne odlišné?

To, že hrám matku, dokonca už aj babku teraz v seriáli Mama na prenájom, je samozrejme súčasťou môjho povolania. Už aj v mladšom veku sme hrávali matky, na škole sme hrali babky podľa toho, čo sme potrebovali, akú hru sme skúšali. Mám 51 rokov a samozrejme som typ herečky s mojou tvárou, ktorá nebola nikdy princeznou, takže mám tie predpoklady aj v mladšom veku hrať starších ľudí. A je to vlastne dobré pre moje povolanie, pre môj vývin, takže od pätnástich až po sedemdesiatku? (smiech)

Zuzana má dosť ťažký osud, je abstinujúca alkoholička, bojuje s rakovinou. Ako sa vám spracovávajú takéto ťažké témy v rámci práce?

Áno, sú veľmi vážne, ale sú to témy, s ktorými sa stretávame doslova každý deň okolo okolo nás, či už u našich blízkych alebo vidíme filmy, čítame knihy. Je to proste súčasťou nášho života a len môžeme všetci dúfať, že to nepostihne nikoho z nás ani z našej rodiny, ale je to úplne normálna vec pozrieť sa na to, zahrať tieto veci a snažiť sa vcítiť do myslenia a cítenia týchto ľudí, ich konania.

Asi pri tom pomáha aj atmosféra na pľaci.

Našťastie sme veľmi dobrý kolektív. A tým, že Maroško Kramár už bol tuším tretíkrát môj manžel a partner v seriáli, tak to bolo vynikajúce, už sa poznáme za tie roky. Ja ho stále volám, keď prichádzame na pľac, že kde je môj najobľúbenejší kolega. Vieme sa aj dobiedzať, vieme si zo seba urobiť srandu, ale vieme sa na tom aj zasmiať. Samozrejme, každý máme svoj súkromný život, máme inú prácu a deň má iba 24 hodín, takže človek príde niekedy unavený, ale vieme sa pri tej práci dať do takého pokoja, aby to nevnímal nikto druhý. A vieme sa o tom aj porozprávať.

Minulý rok ste oslávili 50 rokov. Tieto okrúhle čísla sa v spoločnosti vnímajú ako nejaké míľniky. U vás sa niečo zmenilo?

No mňa samu to prekvapilo, že to prišlo tak rýchlo. Pýtam sa, kedy sa to stalo. No musíme to brať ako fakt, ktorý prišiel. Míľnik je to v tom, že možno si človek uvedomí, že aha, panebože, polka života za nami. Už aj nejaké tie vrásky máme, už človek ráno trošku horšie vstáva, musím sa trošku viac rozhýbať, aby som začala fungovať alebo mi to trochu dlhšie trvá. Kedysi som vstala, hodila som si kávičku a išla vyštartovaná v ústrety ďalšiemu dňu, ale proste aj cítim, že trochu akoby menej vládzem.

Približne pred rokom ste mali zdravotné problémy, na nakrúcaní ste sa objavili s paličkou. Prezradíte, čo sa stalo?

Tak je to normálne, že ako auto musíte dať do poriadku, tak aj svoje telo. Ja som si musela dať vymeniť môj bedrový kĺb, lebo už bol v takom štádiu, takže tá palička, o ktorej hovoríte, boli barly, s ktorými som začala postupne hrať.

Pre vás sú typické kučeravé vlasy, na fotkách z prvého seriálu Ako divé husi ich máte úplne ohnivo červené. To bola vaša prirodzená farba?

Prvýkrát som si farbila vlasy práve až do tohto seriálu, keď som hrala ohnivočervenú Johanu a bola to absolútna podmienka, že sa musím takto zafarbiť. To som bola mladšia, samozrejme som mala voči tomu nejaké výhrady, že to je zásah, nemala som to ešte takto v hlave uložené, že aj to je súčasťou mojej práce, tá zmena môjho vizuálu a že jednoducho budú tie moje vlasy trpieť.

Ako ste sa s tou zmenou teda zžili?

Bola to fantastická zmena a vlastne som sa v tom začala cítiť veľmi dobre. Moja prirodzená farba je skoro čierna, tmavohnedá, takže toto bola pre mňa brutálna zmena. Pamätám si, keď som chodila po Ventúrskej a svietila som tam, tak sa všetci na mňa obzerali a ja som si uvedomila, že aha, toto je naozaj farba, s ktorou sa musím naučiť žiť, že jednoducho sa tí ľudia budú za mnou obracať, lebo to strašne svietilo aj na tom slnku. Ale teda na filme to vyzeralo úžasne a mám doteraz niekoľko fotografií, na ktoré sa s radosťou pozerám, ako to krásne kontrastovalo s mojimi modrými očami. Ale tak je to šialené. (úsmev) Ale prijala som túto zmenu a vlastne potom ma to chytilo, že som chcela mať aj takú, aj takú farbu. Len si človek musí uvedomiť, že nie ľahko sa to potom dá dole, človek musí čakať, kým tie vlasy vyrastú alebo opäť nejaký chemický proces. Takže tie vlasy sú naozaj mimoriadne namáhané, tak teraz už si veľmi rozmyslím, čo si budem dávať na hlavu.

Čo najradšej robíte, keď máte čas pre seba?

Keď mám čas pre seba, tak samozrejme viem nádherné oddychovať. Po tom, ako človek má zaplnený ten celý deň a náhodou sa vyskytne voľný, tak teraz zrazu neviete, čo skôr upratovať, oprať, niečo si navariť… Takže to sa momentálne dohodnem sama so sebou, čo vlastne budem robiť, či pôjdem do kina, alebo navštívim kamarátov. Ale opakujem ešte raz, viem krásne nerobiť nič.