Gizka Oňová vie, ako na to! Svoj mozog udržiava v kondícii jednou skvelou vecou

Ako sa máte?
Som unavená a mám veľa práce, ale som vnútorne spokojná. Som človek, ktorý ak náhodou nemá do čoho "pichnúť", tak si hľadá náhradné aktivity. A keďže október bol mesiacom úcty k starším aj volebný mesiac, mala som roboty až-až. Tak som pracovala každý deň.

Vy ste však aj divadelníčka...
Na moje veľké potešenie sa prebralo k životu aj divadlo. A keďže som sa do neho vrátila po mnohých rokoch, nelením a chodím na predstavenia s muzikálnou komédiou Klimaktérium. Tak sa mám naozaj síce unavene, ale šťastne.

Počas kovidu ste pracovali menej. Neliezli ste si s manželom na nervy?
Trochu asi áno. Máme už odrastené deti a aj vnúčatá sú už veľké. Zrazu sme nevedeli, čo s voľným časom. Nemohli sme sa stretávať s priateľmi, tak sme chodili na prechádzky. Zdalo sa nám to však málo a nechceli sme skončiť pri televízii, ktorá vysielala samé negatívne správy. Radšej sme doma nahrali niekoľko pesničiek a pripravila som si materiál na cédečko.

Zostali ste len pri hudbe?
Samozrejme nie. Viac som varila a kváskovala, kvôli tomu mi pribudli aj nejaké kilá navyše. Ale už sa pomalinky dostávam do normálu.

Hovorili ste o prechádzkach. Ako inak sa udržiavate v kondícii?
Je mi jasné, že v zdravom tele zdravý duch, preto okrem prechádzok aj cvičím. Nie však spolu s manželom, lebo on cvičí v iných časoch ako ja. A snažím sa dávať väčší pozor aj na stravu.

Takže nevaríte klasické jedlá starých materí?
U mňa to síce zaváňa retro kuchyňou, ale myslím si, že sa aj toto jedlo sa dá pri troške fantázie pripraviť zdravo. Stačí dať menej cukru a tuku a snažiť sa nahradiť mäso zeleninou. Okrem toho, ja som ako dieťa vlastne ani nevyrastala na mäse. Mali sme ho na tanieri maximálne dvakrát do týždňa. 

Vaša kuchyňa teda naozaj zaváňa novotami...
Snažím sa ju kombinovať. Keď na obed uvarím napríklad granadír alebo fazuľovú polievku so zeleninou, večer spravím napríklad nátierku z rýb.

Je o vás známe, že ste majsterka v lúštení sudoku.
Áno, lebo v kondícii chcem udržiavať aj mozog a sudoku je na to ako stvorené. Dobré aj je, keď sa človek napríklad prihlási na univerzitu tretieho veku...

Ako je to s tým sudoku?
Je to moja slabosť a keď už mám doma upratané a uvarené, večer si doprajem namiesto televízora rébusy a zabudnem sa pri nich občas aj dve hodiny. Mám to rada, lebo pri sudoku úplne vypnem. Nedá sa totiž myslieť na iné a popritom vpisovať do políčok správne čísla.

Nachádzame sa v období, kedy ľudia slávia Dušičky. Ako tento sviatok prežívate vy?
Ideme blízkym zapáliť sviečku, ale počas tohto obdobia sa schádzame viac aj ako rodina. Babka kedysi všetkých – aj vzdialených príbuzných pohostila, u nás sa tento zvyk zachoval dodnes. Je to fajn, lebo sa porozprávame, spomíname a pritom aj poprezeráme staré čiernobiele fotografie...

Veríte na duchov?
Na to vám neviem odpovedať. Som veriaca a neviem pomenovať, ako napríklad vnímam Boha. Viem, že niektorí ľudia radi pri tomto slove vidia niečo pred sebou. Ja takú víziu nemám ale verím, že existujú veci medzi nebom a zemou.

Vraj ste mali prvé rande na cintoríne...
Prvé rande s mojím druhým mužom Jurajom s ktorým som už 45 rokov, som mala naozaj na cintoríne. On išiel ako vysokoškolák na vojnu, ja som už bola vtedy rozvedená a syn Roland chodil neďaleko cintorína do školy. Bol druhák, čakala som naňho, preto som spojila príjemné s užitočným.

Medzi hrobmi to musela byť strašidelná romantika. 
Skôr som mala inú dilemu. Bola som presvedčená, že Juraj je pre mňa ten pravý, ale nebola som si istá, či bude schopný prijať moje dve deti z prvého manželstva. Trvalo nám tri roky, kým sme sa zosobášili. Vyšlo to a dnes máme spoločnú dcéru Martu, ktorá má už 43 rokov.

Takže svoj výber neľutujete?
Ani náhodou. Prvé manželstvo mi nevyšlo azda aj preto, že bol medzi nami veľký vekový rozdiel. Juraj je - aj čo sa týka práce, taká moja barlička. 23 rokov hral vo Viedni na klavíri, teraz je čerstvý dôchodca. Je mojím šoférom, zvukárom aj aranžérom. Vlastne sme spolu takmer stále.

Neustále sa rozprávate, ako vtedy na cintoríne?
Nie, už to nepotrebujeme a to je na tom krásne. Ja relaxujem pri varení, on zatiaľ vo vedľajšej miestnosti robí svoje veci. Obaja mlčíme, ale viem, že to je znak dobrého manželstva. Keď dvaja ľudia dokážu vedľa seba fungovať aj niekoľko hodín bez rozprávania, je to dobré znamenie. Stačí nám pocit, že sme blízko seba.

Kde sa teda viete porozprávať?
V aute, keď cestujeme niekam na koncert. Naposledy sme šli 400 kilometrov do Gelnice a cesta nám vďaka rozhovoru doslovne preletela. A o čom a rozprávame? O našich troch deťoch, piatich vnúčatách. Je toho dosť.

Juraj aj vy ste hudobníci. Chodili ste po koncertoch, nežiarlil na vás?
Myslím si, že asi aj žiarlil. Kým on hral vo Viedni, ja som s inými orchestrami chodievala na niekoľkodňové zájazdy. A či žiarlim ja? Nie, nie som žiarlivá. Okrem toho sme obaja vsadili na rovnakú kartu a tou je dôvera.