Hammel o mladých spevákoch: Uspejú ľahšie, ale žijeme dobu, keď anonymná kritika vie znechutiť

Prvým je nový album Kam a za čím, na ktorom Pavol Hammel (75) predstaví piesne v bluesovom šate. A druhým je veľký januárový koncert so skupinou Prúdy. V našom rozhovore sme sa s ním porozprávali nielen o hudbe, ale aj o tom, ako trávi s rodinou Vianoce.

Hrávam dva rozdielne koncerty. Jeden komorný v triu s Jurajom Burianom a Petrom Preložníkom a druhý so skupinou Prúdy. Napriek odlišnému prístupu v interpretácii piesní ich hrávam rovnako rád. Najviac sa teším, že ľudia prídu na koncert. Je to úžasný pocit. Napĺňa ma to novou energiou, keď na pódiu cítim spätnú väzbu od divákov. Preto má pre mňa zmysel koncertovať, lebo keby to nefungovalo, tak by som už asi nehral.

Prekvapenie je, že to bude to posledný koncert skupiny Prúdy. Odohráme ho 23. januára 2025 v kultúrnej scéne STARS auditórium. Budeme hrať to najlepšie z nášho bohatého repertoáru a v polovici koncertu muzikanti zahrajú aj skladby skupiny Fera Grigláka – Fermata.

Pieseň je vybratá z môjho nového albumu „Kam a za čím“ ako predzvesť toho, kam sa bude celý album uberať, pretože ho najviac vystihuje. Duet s Andreou je na albume jediná výnimka a prizval som ju k spolupráci, pretože si myslím, že jej rockový hlasový fond je mimoriadny.

Album vychádza 22. novembra aj na CD aj na vinylovej platni. Je skôr taký razantnejší s primeraným rockovým kabátom, na ktorom sa podieľa takmer dvadsiatka hudobníkov. Na pesničkách sa spolupracovalo viac skladateľov a textárov, čím som sa otvoril väčšej pestrosti skladieb. Samozrejme, pri zachovaní mojej jednotiacej speváckej interpretácii.

Nesledujem, ale beriem ich na vedomie. Veď aj na spomínanom novom albume je viac mladších hudobníkov, s ktorými som napríklad nikdy nehral a nenahrával.

Som presvedčený, že teraz je jednoduchšie sa zviditeľniť, ale akým spôsobom, to je problém. Dnes žijeme dobu, keď anonymná kritika vie skutočne znechutiť človeka. Každý vlastník počítača sa cíti kompetentný ku všetkému vyjadrovať. Samozrejme, najmä negatívne. Najhoršie je, že často tomu nerozumie, ale má názor.

Keď sú už úspešní, tak im netreba radi. Zmýliť sa dokážu aj sami. A vôbec. keď som mal ja 20 rokov a chcel by ma v tejto brandži niekto o 50 rokov starší poučovať, tak si pomyslím, že nech sa neobťažuje. Myslím, že takto to platí aj teraz.

Ani nie, nevidím dôvod počúvať, čo ma nezaujíma. A tým pádom neprelaďujem, lebo vnímam len to čo chcem.

Takto to nevnímam. Ide mi skôr o to, aby poslucháči registrovali aj moje iné hodnotné pesničky, nielen tie notoricky známe. Veď napríklad skladby z albumu „Zelená pošta“ nikto nikdy v rádiách nepočul a predsa je to oceňovaný klenot medzi platňami vydanými v Čechách a na Slovensku.

Vzhľadom k tomu, že som sa narodil a veľkú časť života prežil na zlej strane železnej opony, tak všetky rozhodnutia boli primerané dobe, v akej sme žili. Jediná vec ma mrzí, že o náš muzikál Cyrano z predmestia premiérovaný v roku 1977 v divadle Nová scéna, bol prejavený skutočný záujem zo západného zahraničia. Zaujímalo sa o neho vydavateľstvo a koncertná agentúra Landgraf z Nemecka. No vtedy nebola ochota a súhlas vtedajšieho Ministerstva kultúry šíriť do sveta toto dielo. Takáto možnosť sa vyskytuje raz za život a nevedeli sme s tým nič urobiť.

Hovoríme o konci 60tych rokov. Vtedy nebolo nič isté, ako sa to celé bude vyvíjať. A to nielen v hudbe. Tak som sa rozhodol študovať. Zmaturoval som s vyznamenaním, prijímacie skúšky som spravil a prijali ma, aj keď moji rodičia nemali ten správny požadovaný kádrový profil. Okrem toho som mal Právnickú fakultu Univerzity Komenského blízko domu a mala najmenej povinných hodín v týždni. No musím povedať, že som nemal nejaké výhody pri skúškach, skôr naopak.

Štúdium na vysokej škole som považoval za vyššie všeobecné vzdelanie. Každý semester akejkoľvek vysokej školy by mal v človeku niečo zanechať. Diplomovú prácu som písal a obhajoval na tému ochrany autorských práv, aj keď vtedy bola ochrana duševného vlastníctva vôbec dosť iluzórna.

Hudbu majú radi, ale láska to asi nebude. Keby náhodou nad takou „kariérou“ nebodaj rozmýšľali, tak ich nebudem odhovárať, ale neodporúčal by som im to.

S tým časom to nie je tak zlé. Intenzívne tvorím raz za tri roky a vystúpení mám tak 5 až 7 mesačne. Samozrejme, ak sa dá, tak veľmi rád pomôžem.

Z technických príčin sa stretávame po častiach. Koledy si púšťame len na gramofóne. Nostalgicky prehrávam staré vinylové platne s vianočnými pesničkami.

V minulosti dostávali, ale teraz už veľmi nie. Každý už v podstate nejaký obraz má, tak aby to nebolo ako s ponožkami pod stromček.