Hercovi Jackuliakovi ide Slovensko hore krkom. Povedal nám, prečo

Spolu s manželkou Barbarou a Teom (4) ich magazín Šarm zastihol na zimnej premiére pokračovania úspešnej českej rozprávky ´Princezná zakliata v čase´, v ktorej si známy herec strihol poriadne negatívnu úlohu. „Hrám hlavného záporáka, úplne najväčšieho zloducha pod slnkom,“ vyhlásil spokojne.

V rozprávkach dobro vyhráva nad zlom. Skutočný svet je na tom inak. Stačí sa pozrieť do politiky...

K tej politike asi takto: Z toho, čo sme si tu urobili za tridsať rokov od Nežnej revolúcie, sa bude spamätávať ešte strašne veľa generácií. Podotýkam, že všetci moji veľmi šikovní kamaráti Slováci z vysokej či zo strednej školy sú v zahraničí. Žijú napríklad vo Francúzsku, veľa ich je v Nemecku či v Česku. Mnohí sú v Prahe, pracujú tam na veľmi významných miestach a nechcú sa vrátiť. Asi tak sme dopadli…

Čím to dôvodia?

Viete, pomerne dosť som nakrúcal v zahraničí, bol som v Nemecku, Rakúsku, Španielsku, precestoval som pracovne svet. Keď som prišiel do zahraničnej produkcie, mal som pocit, že ma potrebujú. Tu, doma, mám pocit, že stále musím niečo dokazovať a byť rád, že mám vôbec nejakú prácu. Skrátka, stretávam sa s celkom opačným prístupom.

V tejto súvislosti si spomínam na sociológa Michala Vašečku, ktorý to krásne zhodnotil. Podľa neho sme ako národ dospeli do situácie, keď chceme odseknúť hlavu každému, kto chce trčať. Je to metafora na všetky oblasti života. Ja len dúfam, snažím sa byť optimista, že sa to zlepší, lebo inak mladá generácia odíde, nezostane tu. Vidí, že Európa je už niekde inde.

Vy ste mali tendenciu odísť alebo ju stále máte niekde v podvedomí?

Ja tu mám fantastické zázemie, mám úžasnú rodinu, mám tu všetko. Som srdcom Slovák, vždy budem, narodil som sa tu, moji rodičia sú praví Slováci. Ale čo sa týka môjho syna, určite chcem, aby študoval v zahraničí. Aby si otvoril dvere do sveta. Posledné volebné preferencie ma netešia a po tých ťažkých veciach, ktorými sme prešli a stále prechádzame, nastala v spoločnosti zloba. To ma utvrdzuje v tom, že syn musí odísť.

Aké veci máte na mysli?

Pandémiu kovidu a tiež vojnu na Ukrajine. Ako hovorí môj svokor, veľmi inteligentný chlap: „Svet je hore řiťou.“ Je to pravda, je to krásna metafora. A na Slovensku je to zvlášť vypuklé. Mám možnosť porovnávať, inak by som si toto netrúfol povedať. Keď ste na Slovensku v mojom odbore, teda herec, a zrazu točíte len v zahraničí, nedostanete doma prácu, tak je to prinajmenšom divné.

Keď sa vrátime k tomu nerozprávkovému zlu, viete ho pomenovať? Čím si ako národ ubližujeme?

Je nás iba päť miliónov a ideme proti sebe. Úplne zbytočne. Mali by sme sa spojiť, vytvoriť si vlastné myslenie, svoj vlastný štát, no my stále ideme proti sebe. Ale robia to ľudia hore, pretože tu roztiahli svoje chápadlá, je tu veľa zloby. Nikam sme sa neposunuli, čo sa týka školstva, zdravotníctva, ciest dopravy, nikam... Tým vyvoleným postkomunistickým ľuďom to vyhovovalo a takto sme dopadli. A veľmi sa obávam, že sa to vráti.

Skúsme hľadať niečo rozprávkovo dobré, v rodine sa dá nájsť útočisko. Ako to cítite vy?

Rodina je najviac. Moja úžasná Barbara mi povedala, a je to čistá pravda, že si musíme vytvoriť svoj vlastný mikrosvet. A aj si ho tvoríme, žijeme v ňom. Na druhej strane, mikrosvetom pomáhame, aby bol ten väčší svet lepší. Asi tak.

Čo je pre vás vo vašom mikrosvete dôležité?

Aby moja rodina bola šťastná, aby Teo vyrastal užívajúc si život. Aby neprežíval v depresiách, aby nemal strach z budúcnosti, ale aby spokojne žil „teraz a tu“. Chcem ho dobre pripraviť do života. Dôležité je pre mňa aj to, aby moja manželka cítila, že ju milujem, a tiež aby sme sa mali v našom mikrosvete dobre.

Nemyslím finančne, ale aby sme žili v tom dobrom, božom duchu. Všetko ostatné je pominuteľné. Páči sa mi dialóg v jednej hre, kde Juraj Loj hovorí: „To je taký krásny pocit, keď sa o vás niekto bojí!“ A ja mu na to hovorím: „Najkrajší na svete!!! Tak bež za ňou...“ Asi tak.

Akým spôsobom preukazujete lásku svojej manželke?

Ja som si v živote prešiel všeličím a pochopil som mnoho vecí. Odrazil som sa z úplného dna, dostal som sa hlavou niekam inam a to je veľmi dobré. V jednom období som si uvedomil, že keď si nájdem do života kamaráta, priateľa, s ktorým sa môžem absolútne o všetkom porozprávať, bez akýchkoľvek zábran, ktorému na sto percent verím, tak budem šťastný. A to som našiel v Barbare.

Touto otvorenosťou a odovzdanosťou jej dokazujem, že ju milujem, dávam jej najavo, že je na prvom mieste, dávam jej najavo úctu, že ju počúvam a je pre mňa totálnou oporou.

Nie každý muž toto povie o svojej žene...

Viete, ja už mám za sebou jedno manželstvo. Bolo to na vysokej škole a dnes to vnímam skôr ako nerozvážnosť. To sa v mladosti občas stane. A som rád, že som to pochopil a prišiel ku mne človek, ktorý je absolútne najväčší kamarát. Navyše s veľkým srdcom, ktoré sa ukazuje aj v profesijnom živote.

Čím sa živí vaša polovička?

Barbara pracuje v nadácii jednej veľkej finančnej inštitúcie, veľmi premýšľa, vníma a snaží sa pomáhať. Pritom vie byť aj správne drsná, dokáže si presadiť svoj názor. Je na nej vidieť, že je scestovaná, pochádza z rodiny, kde mali ľudské názory na svet...

Aby som to zhrnul – v jednej krásnej knihe sa píše, že milovať je úplne úžasná vec, je to sila. Ale mať rád, mať oporu, pochopenie, prepojenie, to je oveľa silnejšie.

Vrátim sa k rozprávke. Ste otec, ktorý číta rozprávky?

Áno, čítam, ale malý ich odo mňa nechce. (Smiech.) On miluje, keď ich číta Barbara. Každý boží večer, odkedy Teo vníma, mu číta rozprávky len mama. Stále, stále, stále... Je to výborné, lebo syn má štyri roky a má nádhernú slovenčinu. Skrátka, vidieť na ňom, že počúva a snaží sa pochopiť. Inak je to rebel, ale chvalabohu za to.