Herečka Eva Pavlíková otvorene: Jednu vec naozaj ľutujem...

Čoskoro sa objavíte v seriáli z pôrodnice. Ako si spomínate na ten svoj pôrod?

To bolo v roku 1989, vo februári. Viem, že gynekológ bol krásny. A celé tehotenstvo mi hovoril, že by som mala byť stále tehotná, lebo mi to pristane. Vtedy ešte nebolo také, že muž pri pôrode, asi by som to ani nechcela, neviem. Pôrod mi vyvolávali, ráno mi dali nejaké injekcie, ale až večer to začalo a pol desiatej sa narodila Katka. Tie posledné chvíle si ani nepamätám. Ale viem, že mala trikrát omotanú pupočnú šnúru, lebo som ešte v januári umývala okná. Môj muž ležal na gauči a hovoril, že keď sa mi niečo stane, tak ma zabije. Ale ja som bola veľmi aktívna.

A hrali ste dokedy?

Asi do šiesteho mesiaca. V piatom mesiaci som ešte mala premiéru, dovtedy som ani bruško nemala. A potom posledné tri mesiace, keď už mi za dva dni narástlo brucho, tak už som bola v takom pokoji. Bolo to super. Akurát trochu ľutujem, že nemám viac detí, ale tak asi už nič nenarobím teraz.

Ako ste vyberali meno pre dcérku?

Meno som vedela dávno dopredu, lebo všetky moje bábiky boli Katky. Aj brat, keď sa narodil, bol Katka proste. Takže inak to ani nemohlo byť. Ponúkali mi vtedy izbu, kde by som bola sama s bábätkom, ale ja som chcela byť s inými ženami o ony ma všetko naučili okolo bábätka. Nechcela som ani mamu po pôrode, chcela som sa všetko sama naučiť. Aj som chcela veľmi kojiť, tak som na to nabehla úplne bez problémov. A kojila som Katku rok. Ja som si materstvo perfektne užila, musím povedať, že Katka bola veľmi dobre dieťa, lebo ja neviem, čo je v noci nevyspatá matka.

V seriáli ste tiež matka, máte s tou postavou v tomto smere niečo spoločné?

Všetky mamy majú nejaké predstavy o živote svojich dospelých detí a snažia sa radiť a snažia sa hovoriť, že toto nie a toto áno. V súkromnom živote som pochopila, že tadiaľ cesta nevedie. Aj mne moja mama veľmi diktovala, čo by chcela a nakoniec si ten človek urobil aj tak podľa seba. V seriáli sa tiež rozhodne moja dcéra podľa seba a nakoniec sme šťastné obe. Ja napríklad nemám v súkromí vnúčatko, ale viem, že to dnes vôbec nie je jednoduché, že mladé dievčatá to majú veľmi ťažké. A zase za každú cenu mať dieťa asi nie je to pravé orechové. Aj keď mám pocit, že dnes to dievčatá veľmi odkladajú. Ja som mala 29 a to som už bola stará vtedy. A teraz to odkladajú do 40. Dokonca poznám aj 50-ročné prvorodičky. Ja som vždy chcela mať deti a rodinu a to sa mi aj splnilo.

Aký máte vzťah k lekárom, k nemocniciam, aká ste pacientka?

V tomto seriáli reprezentujem skupinu žien už v zrelom veku. Mám tam nejaký problém a bojím sa s tým ísť k doktorovi. Vlastne tá dcéra ma prinúti. A to je taký edukačný prvok, že treba chodiť v mojom veku na tie preventívne prehliadky, že keď sa čokoľvek vyskytne, dá sa to riešiť a nemusí to vždy potvrdiť tie obavy, ktoré máme. Ja chodím každý rok na preventívne prehliadky, aj gynekologické. Ono je to už také úsmevné, lebo už sa oveľa ťažšie ide na ten stôl vyšetrovací. Ale ja som v tomto veľmi zodpovedná.

Ktoré vyšetrenia nemáte veľmi rada?

Zubár a gynekológia pre mňa najhoršie vyšetrenie, ale veľmi dodržiavam všetky možnosti, ktoré sa ponúkajú, čo sa týka zdravotníctva, lebo... Napríklad som mala kolegyňu, ktorá sedem rokov nebola u gynekológa, nebohá Adelka Gáborová, a potom vlastne na to odišla, že vtedy to dopadlo zle. Takže ja si myslím, že treba chodiť, keď sa dá. A aj keď je to nepríjemné, tak to treba vydržať.

Mňa zaujalo, že hráte laborantku a vy ste sa vraj kedysi aj hlásili na chemicko-technologickú školu.

Na gymnáziu som bola prírodovedecká vetva, polovica triedy bola deskriptívna geometria a polovica chémia. A mňa veľmi bavili pokusy. Chémia ma bavila okrem výpočtov. Takže druhú školu som mala chemicko-technologickú fakultu. Určite by som chcela robiť v laboratóriu, lebo ma fascinoval ten svet bielych plášťov. No ale talentové skúšky boli už vo februári a vlastne ja som už vedela, že som prijatá na VŠMU.

Dlhé roky ste ako herečka spätá s Nitrou, už asi málo komu napadne, že ste vlastne Košičanka. Ako to máte vo svojom vnútri s tým pocitom domova?

Nitra sa mi spája s mojím divadlom. Od 1. mája 1983 som členkou divadla Andreja Bagara. Už som tam možno posledný rok, neviem, dokedy budem vládať. Prišla som tam kvôli Jožkovi Bednárikovi a nikdy som to neoľutovala. Ale tým, že až do minulého roku mi žili rodičia v Košiciach, tak som vlastne s mojím rodným mestom bola stále spojená. Košice sú jedno nádherné mesto, vždy som sa tam rada vracala a rada vraciam. Prežila som tam 18 rokov a to rodné mesto nikdy zo svojho srdca nevymažem. A Nitra je také druhé moje domovské mesto, vydatá som 38 rokov a v divadle som 42 rokov. Mám to mesto veľmi rada. Ale na Košice som nikdy nezabudla, nezanevrela a stále sú pre mňa veľmi dôležité v mojom vnútri.

A vtedy na začiatku ste cítili v Nitre vrelé prijatie? Vedeli ste si tam hneď zvyknúť?

Najlepšie prijatie na svete, aké sa mi mohlo dostať. A je to veľmi dôležité, keď príde mladý herec alebo absolvent vysokej školy a nájde také zázemie v práci, že my sme boli ako jedna rodina a ja sa to teraz snažím odovzdať mojim mladým kolegom. Viem, aké to je dôležité, keď prídete a nikto vám nerobí nič zlé a snaží sa vám pomáhať a radiť a upozorňujú vás aj na vaše nedostatky v tom duchu, aby ste sa zlepšili. Takže som mala vlastne veľké šťastie na ľudí, na prácu, na blízkych. A ja sa toho nesmierne vážim. Počas covidu som to trochu rekapitulovala a ja som šťastná, že som zažila také úžasné veci, úžasné projekty, hrala som v skvelých inscenáciách s úžasnými tvorcami. A viem, že to dnes majú mladí veľmi ťažké. A veľmi by som im chcela dopriať aspoň zopár takých pocitov, aké som zažila ja.