Hilmerová nie je typická žena: Toto bytostne neznáša!

Čo vy osobne ako mimoriadne obľúbená a úspešná herečka považujete za svoj najväčší kariérny úspech? 

Neviem vypichnúť jednu vec, lebo jedno súvisí s druhým a ja som šťastná, že mám tú možnosť aj natáčať, aj byť v divadle. Som vďačná za prácu v televízii, či filme, kde môžem robiť od desiatich rokov a rozhodne musím povedať divadlo – v šestnástich som začínala v Radošinskom naivnom divadle, od roku 2003 som v Slovenskom národnom divadle, ktoré je odvtedy mojou domovskou scénou. Naozaj ťažko odpovedať, čo ja sama považujem za svoj najväčší kariérny úspech, je to dohromady to všetko, čo som spomenula.

Herectvu ste sa venovali od detstva. Prečo ste išli najprv študovať andragogiku a nie práve to herectvo? 

Pretože vtedy som sa ešte stále hľadala, nebola som si istá, čomu by som sa chcela venovať.  Až v poslednom ročníku na Filozofickej fakulte som si povedala, že prečo vlastne mať herectvo len ako koníček a otvorila som sa tomu aj profesne. 

Bol za tým aj nejaký konkrétny impulz? 

To asi ani nie. Ako dieťa som sa skôr chcela venovať spevu. A popri tom speve to tak nejako vyplynulo, že som aj hrala a natáčala. A na ten spev som postupne mala menej a menej času a viac som hrala. A potom som si uvedomila, že ma herectvo vlastne baví a som v tejto práci šťastná. 

Posledné roky za prácou do Bratislavy dochádzate. Vždy ste túžili bývať v domčeku? 

Áno, vždy, ale zároveň som milovala aj mesto. A tak som rada, že to mám prepojené, že bývam v mestečku a pritom v blízkosti prírody.

Zvyknete sa chváliť aj fotografiami záhrady. Tá tiež zohrala úlohu v tom, že ste túžili po bývaní v dome?

Nešlo mi len o záhradu ako takú. Podstatné bolo pre mňa bývanie v dome v nejakej pokojnej časti a v blízkosti prírody. Veľkosť pozemku a záhradu som na začiatku ani neriešila. 

Aj si pestujete nejaké vlastné plodiny? 

Mám okrasnú záhradu, k pestovaniu zeleniny vzťah nemám. Ale mám ovocné stromy, nádhernú slivku aj čerešňu a najnovšie aj nektarinku. Mám zasadený aj vinič. To mi zasadil môj otec z jeho viniča a to sa mi tak pekne spája, že to je to hrozno, ktoré majú aj moji rodičia na záhrade. Mala som aj nejaké maliny, černice a egreše, ale to mi pojedli psy. (smiech) 

A čo vás najviac baví, pri čom dokážete v tej záhrade najviac zrelaxovať? 

Pri čomkoľvek, už len to ma uvoľní, že tam som. Nie som ten typ, ktorý by sa díval na každú púpavu a burinku škaredým okom. Celú záhradu mám poňatú tak, aby ma tešila, aj keď je v akomkoľvek stave. A je presne tak vytvorená, aby sa ľahko udržiavala. Ale priznám sa, že nie som ten typ, ktorý by sa rád vŕtal v zemi, to si vždy tak odtrpím. Nemám to úplne v láske, ale vyžívam sa potom v tom výsledku. 

Takže recept na zlú náladu je záhrada?

Mňa strašne baví kupovať kvety a vymýšľať, ktoré kam dať. Niektoré ženy pri zlej nálade rady nakupujú oblečenie, ale ja neznášam nakupovanie oblečenia. To mi berie energiu. Ale keď si chcem urobiť dobrú náladu, tak idem do záhradníckych obchodov a tam kupujem kvety. Z tých mám veľkú radosť a hneď pookrejem. 

A kde sa u Bratislavčanky vzala taká láska k prírode? 

Je pravda, že som bývala vo vysokom vežiaku v Bratislave, ale odmalička som milovala prírodu. Rodičia mali aj chalupu a brávali nás aj na túry. Ja potrebujem prírodu na také zrelaxovanie a na to, aby som sa dobre cítila. Keď som bývala v Bratislave, chodila som často do lesa a do prírody, lebo som stále pociťovala nejakú potrebu byť v prírode a takto to mám stále. Vždy to bol môj sen. Hovorievala som, že si musím zobrať za muža horára, lebo s ním budem môcť žiť v lese. (smiech) Ale som rada, že som si zobrala tanečníka a aj tak sa to splnilo.

Vaše deti tiež zdieľajú túto vašu záľubu v prírode a záhrade? 

Áno. Ja ich nevediem k práci v záhrade, ale k láske k záhrade. Ja som ako dieťa neznášala prácu v záhrade, úplne bytostne. Ale rada som tam bola, milovala som vyliezť na čerešňu, oberať plody, hrať sa tam. Ale pracovať v záhrade ma v detstve strašne nebavilo a povedala som si, že deti k tomu nútiť nebudem. Ale keď niečo vyslovene potrebujem, tak samozrejme pomôžu. 

S manželom patríte k sympatickým a obdivovaným párom. Máte aj nejaký recept na udržanie harmónie vo vzťahu? 

Recept nemáme. To je vždy taká mágia a chémia konkrétnych ľudí, že sa nedajú dávať nejaké všeobecné rady. O vzťahy sa ale treba starať. Nedá sa ísť podľa nejakej šablóny a podľa nejakých pravidiel, je to proste živý organizmus. Ale nič nie je dokonalé dokonalé, my sa tiež vieme pohádať a máme občas na veci iný názor. Ale vždy sa obaja snažíme nájsť nejaké východisko, nejako to vyriešiť a nezotrvávať v tom, čo nevyšlo. 

Vás okrem lásky spája najviac asi humor.
 
Je absolútne dôležité, aby sme mali rovnaké hodnoty. Myslím si, že sme mali dosť podobnú výchovu a rovnako vedieme aj naše deti. Ale áno, priznám sa, že pre mňa je humor veľmi dôležitý. A nám to naozaj sadlo. Mňa hrozne baví Jarov humor, často ma rozosmieva. Aj keď si niekedy robí srandu zo mňa. Zjavne som mu smiešna. (smiech) On mi cez humor nastavuje nejaké zrkadlo a ja sa na tom potom tiež smejem. A humor je naozaj aj veľký liek. 

Po tých spoločných rokoch sa vám ešte niekedy stane, že vám nejaký jeho žartík nesadne? 

Jasné. (smiech) Ale buď je to mojou povahou alebo tým, že som vyrastala so starším bratom, ale ja naozaj nie som citlivka. Vyrastala som v rodine, kde bol humor výrazne prítomný. Ale môj muž sa teraz vedľa mňa ozýva s tým, že čo všetko som mu zakázala dať na sociálne siete. (smiech) Áno, boli vtipy, na ktorých sme sa nasmiali, ale urobila som mu cenzúru. Aj v knihe, ktorú napísal, ktorá je nesmierne vtipná a možno by bola ešte vtipnejšia, ak by som tú cenzúru neurobila. (smiech)