Ilona Andrássyová: Prvá grófka na fronte a jej silný milostný a vojnový príbeh

Zamurované denníky
Počas rekonštrukcie v lete 1971 našli v kaštieli v maďarskej Dénesfe zamurované debny. Okrem striebra a porcelánu ukrývali aj osobné písomnosti a fotky zabalené v novinách z roku 1948. Uložil ich tam zrejme zo strachu zo znárodnenia gróf József Cziráky, druhý manžel a najlepší priateľ nebohého muža grófky Andrássyovej, nazývanej Iloncsi. Jej silný milostný a vojnový príbeh je v slovenských končinách napriek jeho pôvodu a jedinečnosti neznámy.

Mlčiace ženstvo
Iloncsi sa narodila 22. mája 1886 v krásnom trebišovskom kaštieli Tidavara. Pochádzala z rodiny maliarov a politicky aktívnych šľachticov. Jej dedom bola osobnosť rakúsko-uhorského vyrovnania Gyula Andrássy. Napriek tomu, že aj ona bola celý život názorovo, politicky a spoločensky zainteresovaná, rozhodovať a aktívne sa zapájať do diania sa ako žena nemohla.

Strhujúci príbeh lásky
Jej denníkový príbeh sa začína v roku 1909, keď sa vydala za grófa Pála Esterházyho. Obaja boli krásni a obľúbení, a ako už z prvých, nadčasových zápiskov vyplýva, bezmedzne sa milovali. Ich usadlosti sa nachádzali v Stropkove, Trebišove, Košiciach a v maďarskom Pápe a Győri.

A čo je to tá... vojna?
Sprvu si Pál a Iloncsi užívali každodennosť plnú bohémskych dobrodružstiev, spoločenských akcií a ciest, z ktorých sa mladá grófka začala postupne spovedať v túžbe po pokojnom harmonickom živote s mužom, ktorý bol centrom jej sveta. Zistili, že nemôžu mať deti, ich lásku to však neskresalo. K vysnívanému usadeniu sa však pod vplyvom politických udalostí nikdy nadobro neprišlo. Vojnu spočiatku všetci podceňovali, jej horizont však nevedel vytýčiť nikto.

Prečo ženy čakajú, keď muži mrú?
Keď v roku 1914 Esterházy hrdo odišiel na front, Iloncsi sa s ním rozlúčila s predstieraným elánom. Balila mu letné oblečenie, veď vojna sa „mala“ čoskoro skončiť. Nebola však naivná a jeho odchod brala ťažko a vlastnú bezmocnosť sebakriticky. Nechápala, prečo nemôžu bojovať alebo pomáhať na fronte aj ženy a musia neužitočne vyčkávať, zatiaľ čo ich „muži mrú“. Svoje obavy však skrývala, nechcela demoralizovať vojakov slzami a zbytočnou hystériou, ako to bolo u žien „zvykom“.

Kritická, hrdinská a striedma
Pál bol známy odvážnymi výpadmi a niekedy až zbytočne riskoval. Iloncsi mu to nikdy nevyčítala, „lebo by to bolo zbytočné“, len mu láskyplne radila, a ak bola kritická a pochybovačná, tak najmä voči sebe. Dianie na frontoch hodnotila triezvo a analyticky. Nikdy sa nedala strhnúť fámami z bojov, ani keď išlo o informácie o jej najbližších, a čakala až na priame svedectvá. Rozhorčovala sa nad novinami, ktoré slepo glorifikovali domáce pluky, ako aj nad netaktickým konaním uhorských generálov, vciťovala sa do oboch strán barikád.

Hnisajúce rany v salónoch
Hneď v prvý deň vojny sa grófka prihlásila do ošetrovateľského kurzu, vypýtala si tú najsurovejšiu prácu a kaštieľ v Pápe premenila na detský domov a ošetrovňu. Z hodiny na hodinu sa z bohémskej šľachtičnej stala filantropka a výkonná zdravotníčka. Na ošetrovni aj na prahu smrti nechýbal šibeničný humor a ona prostredníctvom krátkych príbehov zranených naturálne ilustrovala často prekvapivú vojnovú realitu (Maďar v objatí s Rusom, s ktorým sa na fronte dosekali). Zároveň ju literárne šperkovala opismi prostredia a prírody, ktoré boli buď zrkadlom alebo protirečením spoločenského diania.

Láska až za hrob. Doslova
Čerstvá zdravotníčka na fronte podobne ako jej muž iniciovala nebojácne akcie (typu – nástup do cholerového vozňa), no za hrdinku sa nepovažovala. Docielila, aby ženy boli prítomné na bojiskách východného frontu a okrem mužských sanitárov tam po vzore Anglicka pomáhali ako ošetrovateľky. Podarilo sa jej to však až krátko pred smrťou milovaného manžela, s ktorým by aj tak nebola, lebo ju odvelili na taliansky front. Po smrti Pála v roku 1916 sa Iloncsi utiahla s rodinným priateľom Czirákym na vidiek, kde splodili troch synov. Zomrela v roku 1967 v Kanade, kam odišla po smrti druhého manžela.

Autor: Bona Ondrášková
Foto: Denníky patriace múzeu v Győri, foto konyves.blog.hu