Ivan Šándor alias Imrich z Dunaja má po 50-ke. Prezradil, čo je preňho teraz najťažšie!

Vás vlastne na začiatku preslávil dabing. Aký to bol pocit, že je známe vaše meno, váš hlas a tvár nie?

Ja som po škole bol 4 roky v Trnave v divadle a popritom som robil dabing. Ale myslím, že sme to vyslovene brali ako kšeft. Že v prvom rade bolo divadlo. Potom som išiel na novú scénu na 5 rokov a účinkoval som normálne v divadelných hrách, mal som 20 predstavení za mesiac. To, že som nebol takto v telke, bola aj taká vec, že v podstate v tých 90. rokoch sa tak netočilo. My sme boli tí 24 – 25-roční a mali sme smolu, že práve tieto formáty, ako sú teraz, tieto veľké seriály, neboli. Takže nás ani nemali veľmi odkiaľ poznať. Tí fanúšikovia divadla áno, ale nebolo to také zjavné.

Teraz ste sa dostali aj do tých seriálov, hráte v Dunaji. Je tá popularita príjemnejšia?

Ja už som starší, už to nejako neprežívam, snažím sa robiť si to v rámci svojej roboty dobre. Tá popularita vždy nejakým spôsobom bola a ja to aj chápem. Ale neprežívam to silno.

A ako sa vám hrá tá postava? Na začiatku vyzeral Imrich, že bude taký nemastný, neslaný...

V týchto seriáloch to na začiatku možno ani dramaturgia alebo scenáristi nevedia, to sa tak postupne vyfarbuje. A som rád, že tomu dali väčší priestor teraz. Aj predtým to bolo pre mňa celkom zaujímavé, bolo o čom hrať, ale áno, teraz je tam viac dramatického prístupu alebo konfliktné situácie, takže je to zaujímavejšie.

Dunaj je historický seriál z obdobia vojny a váš svokor, doktor Pavel Traubner, je židovského pôvodu. Čo naň hovorí on?

Jeho sa to bytostne dotýka, lebo on to samozrejme ako dieťa zažil. Mal naozaj to ťažké obdobie počas 2. svetovej vojny. Skrývali sa v horách s celou rodinou, zbytok rodiny mu vlastne odviedli do koncentračného tábora, takže pre nich je to, aj pre svokru, naozaj veľmi traumatické, a preto sa ich to dotýka. On je samozrejme rád, on bol vždy propagátor toho, aby sa pripomínali tie zlé časy, aby sa na to nezabúdalo. Takže je veľmi nadšený z toho, že vlastne historický seriál práve z tohto traumatického obdobia vznikol. On to berie všetkými desiatimi.

Pre nich je asi veľmi bolestivé, ako niektorí vykrikujú, že žiadny holokaust nikdy nebol.

No jasné, tak to je preňho úplne absurdné. To je ako z Marsu, keď niekto niečo takéto vykrikuje.

V seriáli sa výrazne zmenil Imrichov život, v súkromí u vás nastala tiež zmena – je z vás päťdesiatnik. Mali ste aj nejakú veľkú oslavu?

Nemal som veľkú oslavu, iba takú rodinnú. Aj som chvíľu nad tým rozmýšľal, ale potom som si predstavil, čo všetko to obnáša. Radšej som sa toho vzdal. Ešte tú štyridsiatku sme tak celkom oslávili, ale predsa len to bolo pred 10 rokmi, bol som mladší. A teraz sa mi už fakt nechcelo.

Okrem tohto pociťujete ešte nejaké iné zmeny s päťdesiatkou?

Veľmi nie, ale taký mesiac predtým som bol taký, že sakra, to už je také seriózne, že to číslo akoby nepustilo. Pocitovo to bolo v pohode, ale číselne to bola zmena.

Práve ste použili slovo seriózne a pritom niekedy sa s päťdesiatnikmi spomína druhá puberta alebo kríza stredného veku. Takéto niečo neprišlo?

Ani nie. Ja som si celkom odžil na tej vysokej škole a potom aj v divadle. To bolo také, ako si to všetci predstavujú, že herci žijú, tak môžem povedať, že to tak bolo. Po predstavení sa sedí a popíja sa. Takže druhá puberta nie. Práve sa mi zdá, že to tak fajn ide do tej normálnosti.

Máte ešte nejaký nesplnený súkromný sen?

Nie, určite nie. Máme dve deti, 16-ročnú dcéru a 14-ročného chalana, takže všetko sa točí okolo toho. Snažíme sa to teraz prežiť všetci v zdraví v tej rodine, aj mentálne s týmito puberťákmi (smiech).

To som sa tiež chcela opýtať, že máte 2 pubertiakov naraz. Ako to u vás vyzerá teraz?

Áno, áno. Je to niekedy náročnejšie. Ako sa hovorí, v puberte by mali k psychológom chodiť rodičia, nie deti. Tá doba je iná, deti sa vnímajú inak. Nie je to také direktívne, teraz sa oveľa viac dbá na komunikáciu. O to je to možno náročnejšie pre rodičov, lebo tá direktíva je niekedy akoby ľahšia, než tá komunikácia. Týmto direktívnym spôsobom sa to my s manželkou nesnažíme robiť, o to je to možno ťažšie.

Ako by ste sa vy vy charakterizovali ako otec?

Ja neviem, museli by decká povedať. Ale my sa s manželkou snažíme byť celkom chápaví, aj keď je to niekedy veľký problém. Ale myslím, že to nie je so mnou také hrozné. (smiech)

Viete byť aj prísny?

Ale hej, viem sa samozrejme nabiť a buchnúť po stole. Keď už päťstý raz poviem: Umyť zuby a do postele, tak to podľa mňa vytočí už aj Budhu.

Vy máte také časovo neurčené povolanie, manželka má celkom náročné povolanie. Ako sa zvláda to rodičovstvo, domácnosť, všetko?

Klasické taxikárčenie. My bývame vo Vajnoroch, decká sú v škole v Petržalke, takže celý deň beháme, ja si tomu tiež prispôsobujem robotu. Takže úplne štandardná behajúca domácnosť a večer sa vysilení stretneme doma všetci.

Majú deti nejaké sklony po vás alebo po manželke?

Po manželke ešte nevieme, ale po mne určite nie. My sme to nijako ani netlačili týmto smerom. Vybavím, aby ich nezobrali na VŠMU. (smiech)