Jadranka otvorene: Kto mi najviac sťažil cestu na javisko?

Oslavujete štvrťstoročnicu na scéne. O čom je vaša prvá skladba Zora a ako si spomínate na jej nahrávanie?

Už 25 rokov na scéne ubehlo skutočne veľmi rýchlo, ale stále mam v pamäti speváčku Evku Máriu Uhríkovú, ktorá so mnou vystupovala v hudobno-zábavnom programe Cesta za láskou, Máji Velšicovej a Miška Slivku.

Počúvala ma, ako v zákulisí spievam s ňou všetky pesničky... Povedala mi, že mám pekný hlas a mala by som spievať. Ja som sa len smiala, že chcem byť herečka a moderátorka, a že na spev nemám. Pristála som na jej návrh, že pôjdeme do štúdia a nahráme jednu pieseň len na skúšku.

Vybrala som si srbskú skladbu od speváčky Nedy Ukraden - Zora. Skladba pre mňa nesie v sebe nielen výpovednú hodnotu, ale obrovskú emóciu - smútok za mamou, keď zomrela. V tom čase som nespievala vôbec, dali sme zahrať srbský originál na pohrebe. Dodnes mi zviera hrdlo a mám slzy v očiach, keď ju spievam. Mama bola pôvodom Srbka z Bosny a Hercegoviny, preto aj výber tejto skladby.

Čo vás ako mladú dievčinu na sláve ohromilo alebo i vystrašilo?

Nikdy som nemala hviezdne maniere a na javisku som chcela vždy stať kvôli potešeniu ľudí. Či by som hrala, recitovala, spievala alebo tancovala vždy som túžila odovzdať radosť a pozitívnu energiu. Proste úplne obyčajne a ľudsky prinášať radosť a pohodu a aspoň na chvíľku vytrhnúť hlavne ženy z ich každodenných povinností.

Pre mňa je radosť po koncerte zísť medzi divákov a fanúšikov a venovať im čas. Rozprávať sa, fotiť do ich albumov, mnohí mi povedia nejakú vtipnú historku, ktorú zažili pri mojich skladbách alebo spomínajú až do čias môjho moderovania Počasia v TV Markíza...

Som taká, aká som bola, keď som začínala. Kamarátska, skromná, komunikatívna, skrátka úplne obyčajná žena. Osobne som poznala iné veľké hviezdy a veľké osobnosti, ktoré boli skromné po celý život a vo svojom obore zároveň veľmi profesionálne.

Keď ste sa po pandemickej pauze postavili znova pódiá, aké to bolo?

Po pandémii som mala problém rozprávať. Na prvých vystúpeniach som koktala (smiech). Hneď som povedala divákom, že sa cítim, ako po materskej neviem sa vyjadriť a motá sa mi jazyk. Každopádne taký najväčší návrat po pandémii a celom tom chaose, čo sa za posledné tri roky na svete deje, budem považovať moje turné JADRANKA 25 A HOSTIA!, ktoré bude už teraz v júni.

Zvyknete stále vystupovať aj v zahraničí?

V zahraničí už nevystupujem, pre mňa je už únavné cestovanie a mojim hlavným cieľom je slovenské publikum. Tu sa najlepšie cítim, nestíhala by som a nechcem na úkor zahraničia opustiť slovenského diváka.

Ste typ speváčky, ku ktorej sú fanúšikovia veľmi familiárni. Akoby mali pocit, že vás poznajú… Neprekáža vám to už?

Práve naopak, som šťastná! Okrem koncertov som častým hosťom aj na rodinných a firemných akciách či svadbách, kde som úplnou súčasťou partie a mnohí ľudia práve z takýchto akcií sú moji dlhoroční a výborní priatelia dodnes.

To je mojím životným krédom, byť známa, vychutnať si komunikáciu s cudzími ľuďmi kdekoľvek – nielen po koncertoch či na párty, ale aj v obchode, na ulici či v čakárni u lekára. To, že vás majú radi, nemôže byť záťaž. Som za to vďačná.

Máte ešte nejakú časť rodiny v Srbsku, odkiaľ pochádzala vaša mamička? Aká je tam teraz spoločenská situácia?

Mala som veľkú rodinu na Balkáne. Starý otec pochádzal zo šiestych súrodencov. Boli vydaté a ženatí v Bosne no aj v Slovinsku, Srbsku či Chorvátsku. Po tej nezmyselnej vojne sa mnohí rozutekali po svete. Mamin brat Žubor žije v Bosne v meste Sokolac neďaleko Sarajeva. Chystám sa za nimi čoskoro.

A vaši súrodenci - ako a kde dnes žijú?

Sestra študovala dizajn a žije už dlhé roky v Austrálii a brat je na Slovensku neďaleko hlavného mesta.

Ako si spomínate na detstvo na bratislavských Kramároch?

Na Kramároch bývali moji rodičia a ja u starých rodičov pod Slavínom. Aj na základnú školu som chodila na Hlbokú a nie na Cádrovú na Kramároch.

Váš otec prezradil, že z maminej strany ste mali prísnu výchovu. V čom tá prísnosť spočívala?

Mama bola generál, velila celej rodine. Otec veľa cestoval po zahraničí za prácou ako inžinier a geodet, takže nás musela mať pevne v rukách. Mala vo všetkom systém, kedy sa čo bude robiť a cez to vlak prosto nešiel.

Ja som to vyriešila, ako všetko v živote - svojsky. Trvalo som sa zabývala u starkých pod Slavínom a tam som mala svoj systém, ktorí oni akceptovali. Ja som mala najlepších starých rodičov z oboch strán! Aj som tých slovenských doopatrovala. Aspoň trošku som im tú lásku mohla vrátiť.

S odstupom času, za čo dnes mame vďačíte?

Paradoxne za ten systém, bez neho by som to všetko nezvládla. Veľmi to pociťujem v posledných dvoch rokoch, keď mi už nemôže byť veľmi nápomocný môj dlhoročný manažér Jozef Sliva kvôli veku a chorobe, ale spolupracovali sme spolu celých tých 25 rokov.

Mama mi dosť komplikovala cestu na javisko, nechcela doma herečku. Ale predsa mala v niečom pravdu. Celý život na kolesách je tvrdý oriešok. Nevybudujete si vlastné rodinné zázemie, ale neľutujem ani sekundu takéhoto žitia. Žijem tak, ako som chcela a ako som si to vysnívala.

Dnes žijete v dome neďaleko Trnavy, chýbal vám pokoj?

Ako začala pandémia bola som nútená byt prenajať a odísť žiť na svoj dom, ktorý som postavila neďaleko Trnavy. Som tu skutočne šťastná.

Chováte zvieratká?

Mam päť mačiek, stále niečo zachránim, veď priestoru tu mám dosť, akurát je problém vycestovať na dlhšie. Mám však dobrých susedov, ktorí mi s opaterou pomáhajú.

Povedali by ste nám o sebe nejakú pikošku, ktorú si myslíte, že o vás vaši fanúšikovia nevedia?

Aktuálne si plním sen v podobe turné, na ktoré sa veľmi teším... Ak sa mám však vrátiť do detských čias, tak mojím detským snom vždy bolo vlastniť malú kaviarničku na balkánskom ostrove...

Aký hudobný žáner okrem toho svojho počúvate?

Môj ocino počúva džez a blues - na tom som vyrastala. Páči sa mi, no rada tancujem na hudbu 80. a 90. rokov a taktiež aj kapela Nickelback! To je ale široký záber, však?