Ján Tribula: Vyznanie pre ženu jeho srdca. Keď od nej odchádzam, jej objatie je...

Janko vždy inklinoval ku koňom a chcel byť veterinárom. Babka však z neho chcela mať kňaza ale život mu namiešal iné karty. U Tribulovcov zdá sa, nebolo peňazí nazvyš, tak malému Jankovi rodičia povedali, že ak chce nejaký krúžok, má sa poobzerať po takom, čo je zadarmo.

Tak keď sa dozvedel, že je možnosť prihlásiť sa na jazdecký krúžok, kde netreba platiť, len si to v stajni odpracovať, nezaváhal ani na chvíľu. Ako to však bolo so štúdiom na kňaza? „Keď som mal desať rokov, stará mama mi sľúbila, že ak budem farárom, kúpi mi koňa. Chvíľu som sa teda pohrával aj s touto myšlienkou,“ Zo štúdia však nakoniec nebolo nič a Janko si vybral radšej veterinárnu školu. Žiaľ, na vysokú ho nezobrali, tak aby mal z čoho žiť, skončil na čas v pitevni... 

Čo máte v živote nové? Nejaké plány do budúcnosti o ktorých nevieme?
Nehovorím o plánovaní, lebo žijeme tak hektickú dobu, že som rád, že stíham bežné veci, prácu a tréningy s koňmi. Ale sny mám, samozrejme. Väčšinou sú späté so športom, ktorý robím. Keď v jazdectve uzavriete jednu sezónu, po pár dňoch voľna sa začína príprava na novú. Kôň sa nedá odložiť pod posteľ ako lopta, ten vás potrebuje takmer každý deň.  

Ako a kde teraz žijete?
Polovicu svojho pracovného života som prežil v Bratislave, teraz som väčšinou doma v Poprade alebo v Tatrách. Som jeden z východniarov, ktorí žili viac ako 10 rokov v hlavnom meste, no po čase sa vrátili domov.  

A dôvod?
Mám to tu rád, raz darmo, je to môj domov. Som silno naviazaný na svoju rodinu. Dokonca mi vôbec neprekáža ani občasné poučovanie zo strany mamy, keď za ňou prídem na Spiš, kde žije. Ona tvrdí, že jej decko budem navždy a má na to právo. Keď od nej odchádzam, jej objatie a to, že mi urobí krížik na čelo, je presne to, čo je pre mňa extrémne dôležité a vzácne. Pri mame sa vraciam do detstva, pri nej ožívajú spomienky. Je to aj o viere, ktorú mne a sestrám odmalička vštepovala. Učiť sa celý život byť slušným človekom. Tak sa celý život snažím nájsť tu najlepšiu verziu svojho vlastného ja.  

Vo vašich reportážach vždy pôsobíte, že ste v pohode a nad vecou. Ako je to však v skutočnosti? Mávate aspoň premočené topánky či otlaky?
 Všetko to k tomu patrí. Turistika je nielen o skvelých výhľadoch, ale aj o diskomforte. Rád prijímam tieto výzvy. Je to skúška, čo by srdce chcelo a čo dovolí telo. Pot, zrýchlený dych, či vyštípané líca sú dôkazom, že žijeme. Môj kameraman často hovorí, že lepšie je sa zle viezť, ako dobre chodiť, no ja pohyb milujem. Dokonca vnútorné uspokojenie neprichádza na štíte, ale až večer, keď v mysli bilancujem deň a ďakujem Bohu za to, čo mi doprial. 

Ešte stále máte koňa Lea. Alebo k nemu pribudol aj ďalší kamarát?
Leo Da Vinci je môj parťák už 11 rokov. My dvaja sme prešli každú cestičku v Slovenskom raji, kde je možné s koňom ísť. Ale najviac ma teší, že pomáha mojim zverencom dopracovať sa k športovým úspechom. Trénujem voltížne jazdenie, čo je akrobacia na chrbte cválajúceho koňa. Do mojej konskej rodiny pred vyše mesiacom pribudol Max Magnus Morgan, 7 ročný ryšiak, ktorý by mal postupne vo veľkom športe nahradiť Lea. Jemu na očiach vidím, že najšťastnejší je na pastvinách, vo voľnosti, v prostredí, kde z jednej strany vidieť štíty Tatier, z druhej Kráľovu hoľu a hneď za stajňou sa začína už spomínaný Slovenský raj. Max je mladík, ktorý rád trénuje a učí sa.

Prečo ste sa vlastne dali na spravodajstvo?
Spravodajstvo je moja stávka s priateľmi, ktorá trvá už vyše 25 rokov. Bol som mladý chalan, bez peňazí, no v hlave kopec snov. Cestovali sme autostopom po Európe a raz keď sme sa vracali domov, tak sme sa viezli na korbe Avie, ktorá viezla zeleninu. Keď vodič zastavil, tak sme sa s kamošom posťažovali, že je nám zima. Tak nás vzal sadnúť si do kabíny. Cestou sa z rádia ozval inzerát, že televízia hľadá ľudí do tímu.  

Takže tam to začalo?
Kamarát začal do mňa podpichovať, veď to skús, asi by ti to išlo. Ja som sa zdráhal, no napokon prišla veta. Si mäkký, stavím sa s tebou… Viac mi nebolo treba. Vyrobil som pár reportáží do relácie pre Evu Černú, potom prišiel konkurz, pracovná zmluva. Je zvláštne, že sme sa stavili o kartón šampusu. Ja, ktorý vôbec nepijem, držím stávku pre niečo, čo je mi cudzie, ale nechcem prehrať. No vďaka stávke som získal úžasnú prácu, ktorá ma robí šťastným. Markíza je mojou súčasťou, akoby časťou identity. Vždy, keď v ruke držím mikrofón, som hrdý, že som malým článkom televíznej rodiny, že do vysielania môžem spracovať mini príbeh, film z toho, čo sa udialo. Ukázať život ľudí, so všetkými ich starosťami i radosťami. A milujem si v nich pomudrovať na záver. Vyslať nejaké posolstvo. V telke sa smejeme, že nesmie chýbať môj "Ezop" v záverečnom stand-upe...

Viac z Jankovho života nájdete v našej galérii.