Herečka Jana Hubinská len pred pár dňami vydala svoju dcéru Sarah. Ona sama do manželstva nikdy nevstúpila.
Zdroj: JÚLIUS DUBRAVAY
Zdroj: TONY ŠTEFUNKO
Zdroj: gt
Galéria k článku
S vami sa spája taká energickosť a akčnosť. To ste podedili v rodine?
Zrejme áno. Sme síce akčná rodina, ale ja som toho chcenia mnohoobsažnosti nazbierala najviac – ostatní majú slušne po nejakej jednej výraznejšej črte a ja mám všetko. (smiech) Odmalička si vážim čas, asi je to tým, že som bola chorľavé dieťa, a tak som sa nejako podvedome naučila využiť čas úplne naplno a plnohodnotne.

Zdroj: Žena
Vyše dvadsať rokov ste toho možno mali aj priveľa, keď ste napríklad na otočku chodili do Prahy.
Ó áno, deň mal 24 hodín a spávala som maximálne štyri. Dnes sa mi to zdá trošku ako sci-fi. Proste si nechcem nechať nič ujsť. Vždy bolo pre mňa uspokojivé, keď deň bol naplno využitý.
Boli ste akčná aj ako dieťa, robili ste nejaké neplechy?
Bola som taký malý nezbedník. Vždy som niekde visela, mala rozbité kolená, bola zafúľaná, u babky som lozila po stromoch, cvičila som zvieratá: psa učila chodiť po rebríku, na svini jazdila po záhrade ako na koni. (smiech) Vždy som mala taký svoj zvierací cirkus, svoj malý veľký svet.
Nechcete prísť o žiadnu zaujímavosť?
Prihláste sa do nášho newslettra a do vášho mailu dotanete každý deň novinky o zdraví, rodine či úspešných ženách, ktoré by vám nemali ujsť. K tomu navyše aj raz týždenne špeciál s výberom od našich redaktoriek. Odoberajte tu!
Vyviedli ste aj niečo také, že sa mamina chytala za hlavu, že to už bolo nebezpečné?
Väčšinou to bolo nebezpečné. Na základnej škole som bola vášnivý chemik a vybuchol mi „labák“ v šatníku a neuhasiteľne horel jeden môj prst. Boli sme generácia, ktorá prúsermi nezaťažovala rodičov. Všetko sa zatĺkalo. Pokiaľ sme nekrívali alebo nemali nejakú inú viditeľnú ujmu, tak sa hrdinsky mlčalo.
Vychovávala vás iba mama, ten otec tam chýbal od začiatku?
Otec bol dlho predtým, ale keď sa udiali veci, tak chýbal od začiatku. Mala som dosť času vymýšľať si ho. Bol to pre mňa krásny hrdina a potom v realite bol veľkým sklamaním.
Takže ste nezostali v kontakte?
V takom letmom kontakte sme boli, ale ten sa skončil, keď ma zobrali na vysokú školu. V puberte som mala s maminou problém, bol to samý príkaz, zákaz, povinnosti... a otec sa ukázal raz za čas a bol pre mňa Boh, navyše z veľkej časti iba mnou vymyslený. On odo mňa vlastne nič nevyžadoval. Myslela som si, aký bude na mňa pyšný, keď ma vzali na VŠMU, ale bolo to kruto inak a tam sa celé moje snívanie skončilo.
Spomínate si dnes na dobrú radu od svojej mamy?
Moja mama bola neskutočne múdra. Bola som veľmi slobodomyseľná už ako dieťa, doteraz mi to zostalo, ale mama ma naučila byť zodpovednou. Spomínam si napríklad, ako som chodila s roztvorenou kabelkou a ona mi hovorila: Zavri si tú kabelku, lebo keď ťa okradnú, ty budeš na vine. Tiež ma naučila, že nič nie je dosť dobré, že všetko môže byť ešte lepšie a že nič nie je zadarmo. Človek je síce potom na seba nesmierne prísny a kritický, ale asi by som to nemenila. Pre mňa je dôležité stále za niečím ísť. Nechcela by som zostať stáť na mieste. Myslím si, že základom života je pohyb. Niekam sa posúvať, niečo objaviť, naučiť sa, niečo dokázať. Takýto život má pre mňa zmysel.
Keď ste sa vy rozhodli vychovávať svoje dieťa sama, nepovedala vám, že robíte chybu?
Povedala mi, že to nie je jednoduché. Mala pravdu, ale ja som tvrdohlavo šťastná povaha - neexistuje pre mňa nič, čo sa nedá, čo nedokážem, keď to naozaj chcem. Sarah sa narodila v januári, v decembri som ešte mala v divadle premiéru, po troch mesiacoch som stratila mlieko, materskú mi prejedla, a tak som išla do divadla. Nie je jednoduché byť sama na výchovu dieťaťa, ale vždy som si bola vedomá toho, ako som sa ja rozhodla. Bola so mnou všade, takže nám nič neušlo. Ona bola pre mňa zázrak. Bola som na pohľade na ňu závislá ako sme dnes závislí na mobiloch. (úsmev)
Zdroj: ajh
Jana Hubinská so svojou mamou
Veľkú lásku ste už potom nezažili?
Ale áno, ale možno preto, že bola vždy akosi príliš, stačilo menej ako viac. Asi som príliš rýchla, slobodná, príliš romantická a ešte aj zodpovedná, no a všetko dokážem, keď treba ‒ proste katastrofa. (smiech) Niektorí muži mi hovorili, že sa ma boja práve preto, že som krásna, úspešná, samostatná... Asi dopredu vedeli, že by nestíhali. (smiech) Ale pritom ja som vždy chcela byť len chválená. Som ako také malé dieťa, to bude asi tou absenciou otca. A tak moja najdôležitejšia láska a vzťah boli s mojou prácou a mojou dcérou.
Prezradíte, čo po vás Sarah podedila?
Krásu, múdrosť, talent... (smiech) Je ešte chytrejšia ako ja, miluje umenie a nebojí sa. Polovicu svojho života žije mimo Slovenska a čoho sa chytí, tomu sa darí.
Ako ste to vtedy prežívali, keď už ako tínedžerka odišla do USA na strednú?
Myslela som si, že sa zbláznim. Takže som sa snažila zamestnať sa ešte viac. Pomedzi to, ako som žila na trase Bratislava – Praha, som prijala ponuku ako prvá na Slovensku učiť filmové herectvo na AU v Banskej Bystrici. Nebol čas ani na nádych. Ale na 100 percent som jej verila, že to tam zvládne, čo ona aj dokonalo potvrdila. Zobrali ju o rok skôr do maturitného ročníka, vyhrala stredoškolskú tenistku roka za Kaliforniu, hrala v divadle pred 600 ľuďmi, čo sa v Amerike ani mne nepodarilo. Takže už v 17-tich ma prekonala. (úsmev)
Vy ste tiež pôsobili v zahraničí. Nikdy vás nelákala myšlienka opustiť Slovensko?
Chcela som emigrovať už od rannej puberty. Mamina sa vždy bála, že sa z nejakej cesty nevrátim, ale mám veľmi pevnú rodinnú niť, ktorú som nedokázala roztrhnúť, vždy som viac myslela na druhých. Nestihla som byť egocentrická.
Zažili ste si obdobie aj naozaj veľkej popularity. Vedeli ste si to užiť alebo to bolo na obtiaž?
Som v podstate dosť uzavretý človek. Na chvíľu milujem aj spoločenský život, ale veľmi ťažko si pripúšťam ľudí k sebe bližšie. Popularita je aj biznis a niekedy sa udejú veci, voči ktorým sa nedokážete brániť. Neznášam situácie, ktoré nemajú riešenie, takže áno, veľkej popularity som sa bála, ale čo sa týka verejnosti, ľudia na mňa reflektovali vždy príjemne a to mi dáva zmysel aj silu.
Známa ste aj adrenalínovými záľubami – skákanie padákom, jazda na motocykli, lezenie po skalách. Čomu sa po šesťdesiatke ešte zvládate venovať?
Zatiaľ sa nechcem vzdať ešte ničoho. Hoci už nie som ako jašterica, ale ešte sa to dá. Vek zohráva svoju rolu, niekedy ma už bolia ruky aj nohy... Keď prestanem veriť svojim končatinám, bude koniec mojim koníčkom. To si teda ešte neviem ani nechcem predstaviť.
Zdroj: B. Balúchová
Herečka Jana Hubinská miluje adrenalín.
Čo vám to ešte dáva okrem adrenalínového pocitu?
Milujem rýchlosť – samozrejme, poznám svoje možnosti a hranice a viem, kde si čo môžem dovoliť. Mám rada aj taký ten pocit „to dáš“. A keď viete, že nie ste ten úplne najlepší v danom športe, tak tam musí byť aj ohromná koncentrácia. Je to pre mňa reset, lebo v tom momente pre mňa neexistuje nič iné. A potom nastúpi ohromná harmónia, napríklad na motorke keď vyberiete krásne zákrutu, úplne cítite, ako to všetko spolu súznie ‒ stroj, cesta, vy, zákruta, to je niečo krásne, je to ako tanec ‒ úžasný pocit slobody a ten zažívam vo všetkých mojich záľubách.
Viete vy vôbec oddychovať?
Nie. Oddychujem, keď niečo robím. Myslím si, že najviac som spokojná, keď sa veci dejú.
3 otázky pre Janu Hubinskú
Čo ju najviac teší: Keď sa ľudia na seba usmejú, vedia byť príjemní a robia si deň krajším.
Čo ju najviac hnevá: Ľudská hlúposť, agresivita, bezohľadnosť.
Čo jej pomáha, keď jej je ťažko: Niečo robiť, zrýchliť obrátky, alebo sa proste niekde vyplakať, alebo doslova vyrevať.