Keď prišiel Janek na gymnázium a začal so žúrmi a chmeľovými brigádami, hral na gitare najmä klasiku. Zistil však, že s Bachom dlho pozornosť neudrží, tak skúsil iný repertoár a začal sa učiť pesničky od Boba Dylana. V sedemnástich až mal repertoár aj od Stonov či Beatles a s kamarátom ich hrával po krčmách.
Krčmové hranie vás vlastne veľmi ovplyvnilo do budúcnosti...
Kamarát ma šťastnou náhodou zatiahol do krčmy Houtyš na Hanspaulke. Dovtedy som neveril, že poprock, ktorý som miloval, ide robiť so slovenskými textami. Keď som ich tam počul, povedal som si, hej, toto chcem robiť. Až s odstupom času mi došlo, že to bol zásadný moment.
Prepojenie rocku a klasickej hudby je možno cesta, ako dostať mladých ľudí aj ku klasike.
Určite áno. Došlo mi to, keď sme sa s manželkou chystali do Viedne na operu Lazebník sevillský. Aby som si ju užil, párkrát som si ju predtým vypočul v aute a naše deti, ktorým bolo päť či šesť rokov, si ju začali spievať. Ohromilo ma to, tak som sa ich spýtal, odkiaľ to poznajú a ony, že z Toma a Jerryho. A mne vtedy došlo, že vďaka rozprávke, v ktorej je vždy v „podmaze“ orchestrálna hudba, si na ňu deti nenásilne zvykajú. Pri našich detských programoch mám často pocit, že ich vyrábajú ľudia, ktorí sa nechytili v programoch pre dospelých.
