Janek Ledecký: Vieme, kedy sa správal ako úplný idiot!

Keď prišiel Janek na gymnázium a začal so žúrmi a chmeľovými brigádami, hral na gitare najmä klasiku. Zistil však, že s Bachom dlho pozornosť neudrží, tak skúsil iný repertoár a začal sa učiť pesničky od Boba Dylana. V sedemnástich až mal repertoár aj od Stonov či Beatles a s kamarátom ich hrával po krčmách.

Krčmové hranie vás vlastne veľmi ovplyvnilo do budúcnosti...
Kamarát ma šťastnou náhodou zatiahol do krčmy Houtyš na Hanspaulke. Dovtedy som neveril, že poprock, ktorý som miloval, ide robiť so slovenskými textami. Keď som ich tam počul, povedal som si, hej, toto chcem robiť. Až s odstupom času mi došlo, že to bol zásadný moment.
 
Prepojenie rocku a klasickej hudby je možno cesta, ako dostať mladých ľudí aj ku klasike.
Určite áno. Došlo mi to, keď sme sa s manželkou chystali do Viedne na operu Lazebník sevillský. Aby som si ju užil, párkrát som si ju predtým vypočul v aute a naše deti, ktorým bolo päť či šesť rokov, si ju začali spievať. Ohromilo ma to, tak som sa ich spýtal, odkiaľ to poznajú a ony, že z Toma a Jerryho. A mne vtedy došlo, že vďaka rozprávke, v ktorej je vždy v „podmaze“ orchestrálna hudba, si na ňu deti nenásilne zvykajú. Pri našich detských programoch mám často pocit, že ich vyrábajú ľudia, ktorí sa nechytili v programoch pre dospelých.  

Tento rok je plný významných výročí. Štyridsať rokov Žentouru, tridsať rokov sólovej dráhy a vaša šesťdesiatka. Nestraší vás to?
Tie čísla sú samozrejme strašidelné, na druhú stranu stále hrám bežne na koncertoch pesničky z albumu Na vtákov sme krátki, ktorým moja sólová dráha začala. Spievajú ich so mnou aj ľudia, čo sa narodili dávno po tom, čo pesničky vyšli, takže to zase taká tragédia nie je.
 
Ešte sa vám vaše sklady neomrzeli?
 Keby mi liezli na nervy, tak by som ich nehral. Ja si to naopak vážim, že sa z niektorých mojich piesní stal národný majetok.  

Páči sa vám, keď s vami na ľudia koncertoch spievajú?
Najväčším zážitkom bolo, keď pieseň Preklínam ľudia na jednom z koncertov odspievali skoro sami. To sa vám nestane každý deň.

Ste vynikajúci gitarista, ale čo klavír?
Pár pesničiek som na klavíri napísal, ale ja som pianista samouk, takže ktokoľvek ma vidí, tak ho pobaví môj prstoklad.
 
Dcéra Ester vraj hrá lepšie...
Jej trvá pol hodiny, než sa rozpomenie a rozhýbe prsty, a potom všetkých ohromí. To ona naozaj vie.

Často v rozhovoroch hovoríte o svojich deťoch. Ester aj Jonáš sú úspešní, myslíte si, že je to v génoch?  
Asi áno. Napríklad tento rok som prišiel na to, že môj pradedo z maminej strany so svojimi dvoma bratmi založil Spartu.
 
To musí byť nepríjemné zistenie, ak ste bol Slávista…
Ja som bol fanúšik národného družstva, ale od tohto roku som samozrejme aj fanúšik Sparty. To viete, rodinná tradícia... 

Vy sám máte umelecké gény po mame?
Mama je z piatich sestier. Najstaršia sestra spievala v opere, mama písala knižky a básničky, mladšie dvojčatá Jana a Mária spievali v Semafore a Jana napísala okrem iného napríklad scenár k filmu Krakonoš a lyžníci. 

Ako ste vychovávali svoje deti?
Od malička sme boli parťáci a vydržalo nám to dodnes. Keď sa deti narodili, povedali sme si, že sa prispôsobíme ich režimu, lebo chcieť, aby sa malé deti prispôsobili režimu dospelých, je totálna hlúposť. Som napríklad alergický na to, keď prídem do reštaurácie, kde sedí rodina s malými deťmi, ktoré vyvádzajú. Nie som alergický na deti, ale na ich rodičov. Takto sa to nerobí. Nemôžete chcieť po dvojročnom dieťati, aby sedelo v reštaurácii a počúvalo reči dospelých. Keď sme boli v reštaurácii my, vybrali sme si z jedálneho lístka a jeden z nás vzal deti von, aby ich zabavil, než donesú jedlo. Alebo sme so sebou mali karty.
 
Ste rodený Pražan, internátny život vám nechýbal?
Nie. Mal som malú garsónku. Takže som nemusel šplhať po bleskozvodoch za babami na internáte. Od môjho bytu malo kľúč veľa kamarátov, takže tam bol vlastne permanentný večierok. 

A čo financie?
Brigádoval som, väčšinou som upratoval. Hrdosť mi nedovolila, aby som si od rodičov vzal viac ako prídavky na deti a od otca alimenty.
 
Ako hudobník ste zažili veľa úspechov, ale zostali ste pokorný...
To príde s vekom a tiež, keď si párkrát nabijete hubu... 

Takže ste si ju nabili?
Mám obavu, že som sa občas správal ako úplný idiot. Prvý krok k náprave je, že si to vôbec dokážete priznať.
 
Zmúdrenie nakoniec prišlo...
Prídete totiž na jedno zásadné pravidlo. Že ľudí, ktorých stretávate cestou hore, stretávate aj cestou dole. A čím skôr na to prídete, tým lepšie pre vás.  

Svoju ženu ste stretli už na vysokej škole. Ako to bolo?  
Študovali sme spolu, ale Zuzka vtedy jazdila ľadovú revue, takže v škole veľmi nebola, ja som hral so Žentourom. Normálne sme sa spolu porozprávali až pri štátniciach. Ale vydržalo nám to. Nepýtajte sa ma na recept. To je ako keď sa pýtate na návod, ako vyhrať v športke.
 

Vraj rád jazdíte na windsurfingu...
My ako rodina uchádzame na kĺzavých športoch. Lyže, snowboard. Windsurfing je najslobodnejší. A navyše stále z kopca. Tiež som jazdil motoskijöring. To je na lyžiach za motorkou. Tam tiež nemusíte čakať v rade na vlek.
 
Bol ste vraj v Čechách prvý, čo si oficiálne skočil bungee jumping...
No áno, pred tridsiatimi rokmi na krste singlu Na vtákov sme krátki. A tiež to bolo po prvý krát, kedy som sa ocitol v prehľade večerných správ popri Georgovi Bushovi, ktorý podpísal dodatok zákona o zbraniach...