Judita Hansman si dáva od mužov pokoj: Rozchod som plánovala

Prešli ste si aj rozvodom rodičov – koľko ste mali rokov a ako ste sa s tým vyrovnávali?

Mala som 15 a nemyslím si, že som bola schopná pochopiť, čo sa stalo. Ale ani som nemala čas si to poriadne odtrpieť, pretože sa mi narodila moja sestrička a ja som sa tak nejako musela vysporiadať s rolou druhého rodiča. Po rokoch som sa snažila s otcom nadviazať kontakt a vysporiadať sa s minulosťou, ale zomrel skôr, než bolo všetko vypovedané. Takže táto kapitola môjho života ostane naveky nedokončená.

Dokázali ste svoju mamu lepšie pochopiť, keď ste sa sama rozhodli pre rozvod?
 
Nikdy som nemala pocit, že za rozpad našej rodiny je zodpovedná moja mama. Ale pravdou je, že takáto diera v srdci ovplyvní aj vaše vzťahy. Dúfam, že moja dcéra nič také nepodstúpi.

Nedávno ste sa rozišli s dlhoročným partnerom – máte už mužov dosť alebo si aj tak neviete predstaviť život bez nich?

Nie, nemám mužov dosť, len s nimi nedokážem žiť. Tak prečo to dokola skúšať? Osobne patrím k ľuďom, ktorí chápu lásku ako veľmi široký pojem. Tak sa teraz skrátka sústreďujem na úplne iné druhy lásky. A či sa niekedy vrátim aj k tej partnerskej, to neriešim. Nemám na to čas.

Patríte k ľuďom, čo takéto skúsenosti vnímajú v duchu hesla: Čo ťa nezabije, to ťa posilní?

Áno, tak nejako. I keď tak, ako má niekto plánované rodičovstvo, ja som si tentoraz zariadila plánovaný rozchod. Takže žiadna dráma sa nekonala, len z lásky partnerskej som plynulo prešla na lásku priateľskú.

S jedinou dcérou máte podľa všetkého nádherný vzťah – ako prežívate to, že nebýva na Slovensku?

Od momentu, keď mi došlo, že tento kus zeme je nepriateľský k svojim obyvateľom, som ju viedla k tomu, aby hľadala čo najlepšie podmienky pre svoj osobný rozvoj. Urobila to. Na jednej strane mi nesmierne chýba, myslím fyzicky, na druhej som šťastná, že je šťastná. Žije v oveľa tolerantnejšej krajine.

Ako často sa vídate?

Keďže teraz si už buduje svoju rodinu, tak to vychádza na raz, 2-krát do roka. Iste, aj ja by som mohla sadnúť na lietadlo, ale s ohľadom na dieru v bruchu, ku ktorej som sa minulý rok dopracovala, mám z lietadla rešpekt. Ale aj to príde a potom to bude viac stretnutí.

V čom ste si s dcérou najviac podobné a čo vás spája?

Obe sme zvedavé a tvrdohlavé. Každá po svojom, ale každá chceme klásť veľa otázok a potrebujeme sa dopracovať k odpovediam na každú jednu z nich.

Zatiaľ nie ste starou mamou. Ako o tejto téme komunikujete s Rebekou?

Komunikujem a zatiaľ som neuspela. Pevne dúfam, že zmení názor. Momentálne sa stará o syna svojho partnera, takže sa dá povedať, že som náhradná babka, ale priznávam, rada by som držala v rukách nové bábätko našej rodiny.

Čo také z vášho pohľadu najdôležitejšie ste jej odovzdali do života?

Nezávislosť. Čo bolo ťažké, oveľa jednoduchšie je prikazovať. Ale učiť sa životu navzájom, bolo oveľa dobrodružnejšie a zábavnejšie. A snažila som sa ju naučiť, že za všetko, čo v živote urobíme, nesieme zodpovednosť. Za to zlé, i za to dobré. A s týmto vedomím sa musíme správať k ostatným. Myslím, že sa mi to podarilo.