Július Satinský miloval život. Spomienky jeho dcéry na nezabudnuteľného otca...

Vraví sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu a vo vašom prípade sa to aj potvrdilo, aj keď nie ste po otcovi herečka a ani komička...
Je pravda, že som sa dlho bránila tomu, aby som išla v otcových stopách, ale v podstate ma to dostihlo. Môj otec bol starý Prešporák, mal veľmi rád Bratislavu a o nej aj napísal knihu s názvom Chlapci z Dunajskej ulice. A ja sa výskumne venujem Bratislave a jej viacjazyčnosti. Tento rok má vlastne aj premiéru seriál Pressburg, ktorý je situovaný práve do tohto prostredia. Tak by sa dalo povedať, že som z otcových chodníčkov až tak nezostúpila.  

Nikdy ste neuvažovali, že by ste išli otcovou hereckou dráhou?
Môj otec nebol len herec a komik, ale bol aj spisovateľ. Jeho totiž veľmi bavilo písať, a ja som po ňom zdedila práve vlohy na písanie. Už ako dieťa som si písala denník, ale aj rozprávky. Pritiahlo ma to teda k beletristickému spisovateľstvu aj keď k herectvu vôbec nie. Ale prezradím na otca, že on nemal až tak rád herectvo, ako by si možno mnohí mysleli. On si naozaj doma rád písal...   

V seriáli Pressburg účinkuje napríklad aj Zuzana Kronerová. Ako sa vám s ňou spolupracovalo? Predsa len, je mimoriadne zaneprázdnená...
So Zuzkou Kronerovou je naozaj dosť zložité zladiť si diár. Je totiž veľmi pracovne vyťažená, veď hrá v divadle aj točí pre televíziu. Ale ja som to mala možno o niečo jednoduchšie. Zuzana je naša stará rodinná kamarátka a máme veľmi dobré rodinné vzťahy. Tak sme sa nakoniec vždy zladili. Práve ona tento seriál veľmi obohatila svojou noblesou a my sme jej veľmi vďační za jej otvorenosť, lebo kvôli nám sa naučila napríklad maďarské repliky. Ale ona má výnimočný talent na jazyky, tak to bravúrne zvládla.     

Váš otec bol známy tým, že rád a často improvizoval. Aké máte s hereckou improvizáciou skúsenosti z pohľadu producentky?
Improvizácia bola v seriáli Pressburg vítaná, alebo sme chceli, aby niektoré dialógy vznikli práve takto. Ale improvizovať treba napríklad aj keď sa náhle zmení počasie. A práve vtedy sme sa spoliehali na môjho otca, ktorý aj za života zvykol hovoriť, že vie objednať počasie. Chceli sme, aby na nás z neba dával pozor a objednal nám také, aké práve potrebujeme.   

Podarilo sa to?
A viete, že áno? Väčšinu času sa mu to darilo. Napríklad raz, keď sme tvorili na Tyršovom nábreží pri Dunaji, sme urobili krásne letné zábery. Ale krátko po tom, ako padla posledná klapka, prišla obrovská búrka a úplne všetko premočila. Tak verím, že tato na nás dával pozor a zariadil, aby búrka dorazila, až keď my budeme s prácou hotoví...

Aký bol pán Satinský v súkromí? Bol urozprávaný humorista, alebo bol skôr mĺkvy a zadumaný?
Bol to normálny otec zo všetkými emóciami. Ale bol aj veľmi hravý a veľmi otvorene sa s nami rozprával úplne o všetkom. O spoločnosti aj o bežnom živote. Ale bol najmä milý, priateľský a láskavý.
 
Bol občas aj prísny? 
Ani nie. On bol skôr taký rozmaznávajúci otec.  

Od smrti vášho otca uplynulo už síce 22 rokov, ale ľudia na neho nezabúdajú. Spájajú váš charakter či vzhľad s tým jeho?
Na prvý pohľad nie je úplne ľahké nás dvoch porovnávať. On bol tučný fúzatý muž a ja som žena-tridsiatnička. Tak navonok sme samozrejme úplne rozdielni. Ale pokiaľ ide o výzor, niečo som po otcovi predsa len zdedila. Mám po ňom oči! Majú farbu aj tvar tých jeho, tak sa niekedy smejem, že som zdedila aj jeho pohľad na svet. A to je občas výhoda a občas nie...

V čom je to podľa vás nevýhoda?
Vidieť niektorých ľudí do hĺbky, lebo si myslím, že on to dokázal, veď bol glosátorom Slovákov. To podľa mňa nie je vždy dobré. V zmysle každodennosti je to niekedy nevýhodou...  

Keď sa povie meno vášho otca, mnohí si vybavia nezabudnuteľné komédie, napríklad tú s názvom „S tebou mňe baví svět“. Závideli ste niekedy otcovi takého humorné natáčania?
Vôbec nie. My s bratom sme spočiatku na jeho prácu žiarlili a netešili sme sa, keď išiel niekam natáčať. Tak nás občas zobral so sebou, ale vždy povedal, že filmovačky sú obrovská nuda a nech sa na to pripravíme. A viete, že mal pravdu? Kým sa nastavia všetky technické parametre, je to naozaj poriadna nuda. Takže my ako deti sme nemali k filmovačkám veľmi pozitívny vzťah, skôr sme ich brali ako otcovu prácu a navyše veľmi nudnú.  

Pán Satinský bol nerozlučným kamarátom a samozrejme kolegom s Milanom Lasicom a určite sa stretávali aj u vás doma. To musela byť zábava... Bývala dlho do noci?
Oni chodili k nám domov skôr pracovať. Bývali sme kúsok od seba, ale stretávali sa, a tvorili práve v pracovní môjho otca. A nám deťom vždy povedali, že máme byť ticho, lebo sa potrebujú sústrediť. Ale my sme nechápali, lebo oni sa za dverami otcovej pracovne vždy veľmi nahlas smiali. S bratom sme nikdy nevedeli, čo je to za prácu, keď sa pri nej tak veľa smejú...  

Zistili ste to?
Prišli sme na to, ale až s odstupom času. Oni nám totiž neskôr dávali svoje staré scenáre na kreslenie. Ale to bolo ešte pred tým, ako som vedela čítať. Neskôr som samozrejme zistila, že popri tom hurónskom smiechu aj naozaj pracovali. Veď smiech je pre komika pri tvorbe nevyhnutný... 

V súvislosti s menom vášho ocina sa ľuďom vybaví slovo čučoriedky. Mal ich naozaj tak rád, alebo išlo naozaj len o prenesenie tohto slova na dievčatá? 
V jeho prípade naozaj o žiadne ovocie nešlo a čučoriedkami označoval mladé dievčatá. Ale mal veľmi rád pohľad na krásne ženy akéhokoľvek veku. Na jedenie uprednostňoval mäso a mastné pokrmy. U nás doma boli teda v kurze napríklad dobré rezne a nie ovocie. (smiech)
Ale čučoriedky v súvislosti s mladými dievčatami, sa práve vďaka otcovi dostali s týmto významom aj do Slovníka súčasného slovenského jazyka. Lebo on toto slovo naozaj nepoužíval v jeho pôvodnom význame, teda ako názov ovocia, ale ako pomenovanie mladých dievčat. 

Po smrti vášho otca v roku 2002 sa prevalilo, že pred rodinou 18 rokov tajil nemanželskú dcéru Júliu. Ako ste zareagovali, keď ste sa dozvedeli, že máte sestru?
Keďže sme sa to dozvedeli až po otcovej smrti, bolo to samozrejme veľké prekvapenie, ale v niečom aj obrovská radosť a dar do života. Veď sme zistili, že máme ešte jednu sestru. Lebo keď vám niekto zo života odíde a nieto iný pribudne, môže to byť naozaj darom. A ja som dnes šťastná, že Júliu mám.
 
A pred rokmi?
Vtedy sme sa možno len hnevali a ako deti nechápali, prečo dospelí taja veci, ktoré možno v dnešnej dobe už nemusia byť tabu. Ale v čase,  keď to môj otec prežíval, mal možno pocit, že to musí tajiť. Ale my dnes nevieme, prečo...