Juraj Hrčka si svoj vzťah pochvaľuje: Byť s herečkou je výhoda

Okrem lekára na televíznej obrazovke pôsobíte aj ako zdravotný klaun. Čo vás k tomu priviedlo?

V prvom rade túžba byť užitočný. Zdravotný klaun nie je len o smiechu – je to veľmi citlivá a ľudská profesia. Ste v kontakte s detskými pacientmi, ich rodičmi, ale aj so zdravotníckym personálom – a ten si nesmierne vážim. Druhá vec je, že som narazil na úžasnú partiu kolegov, ktorí to robia srdcom. Dáva mi to zmysel. A veľa mi to aj vracia.

Ako vzniklo vaše meno doktor Huspenina?

Trasiem sa… (smiech). Je to taký vývar dobrých vecí – plný želatíny, ktorá je vraj dobrá na kĺby. A to celé v trochu absurdnom, hravom duchu, ako sa na zdravotného klauna patrí. Prosto – vzniklo to spontánne, s humorom a nadhľadom.

Práca s deťmi vás asi napĺňa, keď okrem toho aj učíte…

Áno, práca s mladými ľuďmi je pre mňa poslaním. Neberiem to len ako učenie – je to skôr sprevádzanie. Pripravujem budúcich hercov a herečky, ale zároveň im ukazujem, ako sa pýtať, ako premýšľať, ako sa učiť cez život, skúsenosti, cez humor aj cez pády. Myslím si, že zdravá ambícia, férový prístup a ľudskosť sú základom nielen pre divadlo, ale aj pre život.

Vaša partnerka je tiež herečka. Považujete za výhodu, že má vhľad do vašej profesie?

Jednoznačne áno. Rozumieme si profesijne aj ľudsky, máme spoločný cieľ – tvoriť niečo zmysluplné, inšpiratívne, byť oporou pre tvorcov aj divákov.
Vieme sa navzájom podporiť, pochváliť, ale aj s láskou upozorniť na slepé miesta. Priznám sa však, že niekedy mám problém úprimne sa naplno tešiť zo spoločných alebo osobných úspechov – akoby som si ich nezaslúžil, alebo akoby som mal strach, aby moja radosť nepôsobila neúprimne. Rád by som to zmenil. Nedá sa to okamžite. Ale pracujem na tom.

Eva prezradila, že máte veľa spoločných športových aktivít. Čo vás ešte spája?

Cestovanie. To je naša spoločná vášeň. A postupne som prišiel na chuť aj horám, aj menej civilizovaným miestam, čo pre mňa ako mestského človeka bola spočiatku výzva. Cestovanie nás otvára – jeden druhému, svetu aj samým sebe.

O vás je známe, že ste aj chalupár a viete čo-to zmajstrovať. Máte na to ešte čas?

Snažím sa si ten čas nájsť. Ale úprimne – v našej rodine je to tak, že ma vždy predbehnú otec alebo strýko, ktorí majú zručnosti na majstrovanie ešte vyššie. Ale mám to rád – ten moment, keď niečo vytvoríte vlastnými rukami, má v sebe pokoj a sústredenie, ktoré v meste často chýba.

Bavil by vás takýto život mimo mesta natrvalo?

Ťažká otázka. Zatiaľ si to neviem úplne predstaviť. Mám rád lesy a ticho, ale som človek, ktorý potrebuje impulzy – knižnicu, galériu, divadlo, dobrú kávu.
Takže chalupa – áno, pravidelne. Ale úplný presun z mesta? Skôr nie. Zatiaľ.