Klebety v maskérni? Legendárna Ada Straková odhalila zákulisie

Prečo ste išli na konkurz na pozíciu hlásateľky?

Viedla ma len a len zvedavosť. Nič iné. Tam nebol žiadny plán byť hlásateľkou, pretože ja som od maličkého mala všetko chcela vidieť, všetko som chcela poznať a všetko som chcela skúsiť. A toto bolo náhodou, keď som si písala diplomovú prácu doma u rodičov. Mala som už miesto v jazykovej škole a otecko mi jedného večera hovorí: „Vieš, čo? Pred televíznymi novinami Elena Galanová vyhlasovala konkurz na televíznu hlásateľku. Nechceš to skúsiť?“

Zdá sa, že vás skvelo odhadol.

On ma poznal, že všetko chcem skúsiť, ale hneď hovoril, že to myslel len zo žartu, nech nevymýšľam, keď už mám miesto. Mala som v občianskom preukaze pečiatku a to jedine konkurz mohol eliminovať. Inak to bolo trestné, keby som nenastúpila do práce.

Čo teda potom zavážilo pri finálnom rozhodovaní?

Ja som si ľahla do postele a hovorím si: „Bože môj, Ada, máš 22 rokov, celý život toho ocka poslúchaš…“ Otecko bol báječný človek, ja som po ňom zdedila veľmi veľa a najmä túto povahu, takú optimistickú. A vždy som ho poslúchla, vždy mal pravdu. Ale hovorím si: „Veď ty končíš vysokú školu, dokedy ho ty budeš poslúchať? Veď toto nie je možné, prihlás sa na ten konkurz.“ Ten hlas mi hovoril v posteli toto. (smiech) Ja som ráno vstala, napísala som si prihlášku a odniesla som ju na poštu.

A otecko ako zareagoval?

Zavolala som mu do práce, oznámila som mu to a on mi zložil telefón, urazený bol asi 2 – 3 dni. Nebavil sa so mnou. (smiech) No potom, keď všetko dobre dopadlo, tak ma odprosil: Aďka moja zlatá, prosím ťa, prepáč mi, ja ani netuším, čo by som bol urobil, keby som ti bol zahatal cestu, veď ty si sa tam našla. To už keď videl, že som obľúbená, že ľudia ma počúvajú, vnímajú.

Traduje sa, že tie konkurzy naozaj neboli ľahké. Čo bolo pre vás najťažšie?

Ten konkurz trval viac ako polovicu dňa. Mali sme na začiatku 60-minútový test so 60 otázkami. Myslela som si, že tam budú len cudzie jazyky, rečový prejav, že tam bude literatúra, proste prehľad v literatúre a takéto veci. Ale tam bola matematika, chémia, zemepis, dejepis, úha. Ale bola som dobrá, len dve otázky som nezodpovedala.

Aká je vaša najvýraznejšia spomienka na prvé vysielanie?

Prvú večernú službu som mala 26. septembra 1970, dovtedy som mala len malé služby. Bol to pondelok a vtedy pondelky patrili k tým najsledovanejším dňom, chodili vtedy slávne pondelkové televízne inscenácie. Ja som teda bola veľmi unesená, že v pondelok som dostala tú prvú službu a hovorím si: „Tak moja zlatá, ideš do celého Československa, tak prosím ťa, drž sa, nepokaz to.“ Ale dôvod, prečo na to nikdy nezabudnem, bol, že potom išiel publicistický film História baníctva v Kremnici. A ja som Kremničanka. Kremnica bola na nohách. Moji rodičia mali už v ten večer telefonáty, ráno na prechádzke gratulácie, tí ľudia boli na mňa hrozne pyšní. Takže top z tých začiatkov bolo toto.

Z vašich osobných vlastností ktorá sa ukázala taká najdôležitejšia pre vašu prácu?

Disciplína a zodpovednosť. Ja som od detstva veľmi bola disciplinovaná, zodpovedná, vždy načas chodím všade. Proste to mám v sebe. A ja som ešte mala radosť, keď som mohla divákovi interpretovať emóciu. Ja som srdečný typ človeka, to sa nechválim, ja to tak cítim.

Koľko času ste trávili v maskérni? Bola to taká klebetná zóna?

Ale v dobrom klebetná. (úsmev) Neboli sme každý deň v robote, mali sme dva alebo tri dni voľno, tak sa muselo prebrať, čo sa stalo. Ale nepamätám si za tých 26 rokov, čo som robila, že by sa tam rozprávalo niečo, čo by si vyžadovalo konfrontáciu, že by sme sa niekoho dotkli, urazili niekoho alebo očiernili. To boli proste také milé reči.

Aké máte spomienky na to svoje posledné vysielanie?

O tom nebudem hovoriť, lebo nechcem si tento svoj krásny život kaziť takou spomienkou. To bolo niečo, čo som odmietla prečítať. Ja som sa chcela na seba pozrieť do zrkadla celý ďalší život, tak som sa rozhodla, že to neprečítam a musela som odísť.

Aké boli teda tie vaše vzťahy v kolektíve? 

Veľmi dobré, my sme dodnes spolu. Ja som v roku 1996 nedobrovoľne odišla z televízie a v 2003 zlikvidovali hlásateľskú funkciu. Naše cesty sa rozišli, ale s mnohými sme boli stále v kontakte. A vlani Sonička Müllerová po Novom roku zorganizovala u nej doma stretnutie.

A aké boli tie pocity, keď vám to navrhla? 
To bolo úžasné, jasné, že sme sa potešili všetci a všetci sme aj prišli. Všetci sme si našli ten čas a po Novom roku sa zase stretneme, tak sa vlastne založí tradícia. Chodíme spolu aj na kultúru, niektorí boli spolu na Brači. My si každý deň cez whatsapp zaželáme dobré ráno, dobrý deň, dobrý večer, posielame si vtipy, komentujeme ich, máme radosť zo života. Ja vždy tvrdím, že to sú praví priatelia, ktorí spolu niečo prežili.

Máte isto veľa krásnych spomienok, viete vybrať tú najkrajšiu?

To sa nedá takto povedať. Toho bolo veľmi veľa, to by aj kniha mohla vzniknúť. Fakt sa nedá jednu vybrať.