Komik Fero Joke po ťažšom období: Odchod zo Slovenska?

K vám patril humor zrejme odmalička, pamätáte si, ako to začalo? 

Určite áno, asi to začalo na základnej škole, keď som parodoval pani učiteľky. Moje prvé publikum bola moja trieda, vtedy sa to tak začalo formovať.

A išlo u vás len o túžbu zabávať ostatných alebo ste možno niečo aj zakrývali tým humorom?

Myslím si, že určite to bol kompenzačný mechanizmus. Pramenilo to asi z toho, že som sa chcel vysporiadať nejako s mojou orientáciou, s posmeškami od rovesníkov z iných tried. Bol som zženštilý, takže to, že na mňa niekde na chodbe niekto pokrikoval, sa podpísalo aj pod to, že potom som chcel ukázať, že nie som len to, že mám rád ľudí, rád ich zabávam a nevšímajte si, prosím, aký som. Takže áno, máte pravdu, určite to išlo takto ruka v ruke.

Vy ste teda o svojej orientácii prehovorili už v tom čase na tej základnej škole?

To nie, ale bolo to všetkým jasné.

A máte pocit, že sme sa za tie roky niekam posunuli na Slovensku v tomto ohľade, v rámci tolerancie?

Myslím si, že míľovými krokmi sme sa posunuli. Ale už sme sa prestali posúvať a ideme dozadu. Veľa ľudí sa ešte nestretlo vedome s homosexuálmi, nepoznajú také osoby a majú možno strach. A takých ľudí sa snaží táto vláda si získať a strašiť ich nami. Je to veľmi nepríjemné, lebo budeme šikanovaní ešte viac. Možno deti ako ja budú mať väčšie problémy v škole. Ešte viac sa môže stať teroristických útokov, lebo politici nevážia svoje slová, vidia len moc a peniaze. Aj za cenu ľudských životov, alebo skazených životov. Vyťahujú extrémy a tými strašia, zbierajú si tak politické body. V konečnom dôsledku sú to bezcharakterní ľudia, lebo sa vôbec neboja toho, čo vyprovokujú tým, čo robia. Ja tiež nie som za žiadne extrémy, ale som určite proeurópsky orientovaný, prozápadne a bojím sa o Slovensko.

Vy ste pomerne nedávno zažili šikanu, keď vám posprejovali dom. Aký to bol pre vás pocit opustiť to vysnívané bývanie, do ktorého ste toľko investovali?

Uvedomil som si, že nechcem žiť v takej dedine, kde žijú takíto ľudia. Zažil som tam toho viac, ale nechcem už o tom hovoriť. Do tej obce by som sa v živote už nikdy nevrátil. Zlomilo sa to skrátka vo mne a odišiel som aj za cenu toho, že tam nechám všetky svoje kvety a stromy, ktoré som miloval.

Myslíte si, že v inej krajine by sa vám mohlo žiť lepšie?

Za lepší život som ochotný spraviť to pokojne, aj čo sa týka Slovenska. Aj keď Slovensko milujem, slovenských ľudí a slovenskú prírodu, milujem to tu všetko, naozaj som hrdý Slovák, ale keď zistím, že sa mi tu skrátka nežije dobre, ani nie sme v bezpečí a nie sme tu skrátka šťastní, tak odídem. Minimálne na nejaký čas, že niekde budem už inde a potom sa budem vracať za rodičmi a kamarátmi. Lebo nejdeme správnou cestou, ako keby sme si zvykali, že každý deň sa stanú nejaké témy a ten politik urobil hento a toto, ale už je toho fakt veľa a na niektoré veci sa nedá zvyknúť. Poznám veľa ľudí, ktorí proste odchádzajú preč aj kvôli tomuto.  Populácia nám starne a žiadny politik neovplyvní nikdy to, aby ženy rodili viac, ak sa tu nebudú cítiť bezpečne.

Ten sen o dome na vidieku vo vás ešte zostáva, alebo už chcete zostať v meste? 

Zmenili sa mi úplne priority. Nie je to len o tej šikane, ktorú som zažíval, to bol ten zlomový bod, ale zistil som, že som strašne veľa pracoval v záhrade. Istým spôsobom to bol relax, ale stálo ma to veľa energie a veľa času a teraz si aj uvedomujem, že mohol som radšej viac cestovať, mohol som byť viac s kamarátmi. Aj dochádzanie zoberie kus života, aj starostlivosť o dom. Teraz bývam v byte, viac cestujem, viac chodím za rodičmi, za kamarátmi, za deťmi pomáhať ako dobrovoľník a teším sa z toho.

Spomenuli ste dobrovoľníctvo. Tá túžba pomáhať bola vo vás odjakživa alebo to spustil nejaký konkrétny podnet?

To je tiež taký kompenzačný mechanizmus podľa mojej psychologičky. Už ako dieťa som začal dôchodcom pomáhať a rozprávať sa s nimi, lebo som videl, že možno cez víkend prídu ich deti, ale cez týždeň sú sami. Tak som chodil za nimi, roznášal im letáky, zametal dvory a som na to hrdý.  A som hrdý na to, že som potom išiel na strednú zdravotnícku školu a že som pracoval v nemocnici. Nebál som sa pohladkať človeka, ktorý umieral. Potom som robil s mentálne znevýhodnenými deťmi aj na onkológii. Momentálne som vo fáze, keď si po tých 15 rokoch dobrovoľníčenia dám chvíľu pauzu. Dávam sa trošku do poriadku, užívam si ten byt a cestovanie, načerpám silu a potom sa k tomu vrátim.

Ešte sa vrátim k tomu humoru. Aký to bol pre vás pocit, keď ste si uvedomili, že sa tým môžete vlastne živiť?

Mne veľmi pomohla Evelyn v tom, že začala ako prvá. Viete, ja som išiel zo zdravotníctva do školstva a bolo to z blata do kaluže. Ten plat, z toho nevyžijete. Zarobil som 500 – 600 eur a musel som mať ďalšie roboty, aby som to vykompenzoval a nebolo to ľahké. Takže teším sa z toho, že viem zabávať ľudí, že ma to baví a plus, že si viem veľmi pekne zarobiť. To je určite veľký benefit, aj keď je to za cenu toho, že prídete o súkromie, že musíte byť stále kreatívny, že sa stanete otrokom toho Instagramu. Že to nie je tiež úplne zadarmo.

Z vášho pohľadu, čo je najťažšie na tom byť komikom?

Nechcem to generalizovať, ale veľa komikov má svoje problémy, možno aj väčšie ako bežní ľudia. Niekde to máme proste ako ten kompenzačný mechanizmus a nesieme si to životné bremeno nejakých problémov a niekedy to fakt nie je ľahké.

A čo máte na tom najradšej?

Že proste robím ľuďom radosť, že sa vedia smiať a som pre nich zábavný. To ma veľmi baví.

Mnohí komici hovoria, že humor nemá hranice. Vy ich máte?

Tiež si myslím, že nemá, ale je dôležité, aké je publikum. Či sú to deti, či sú to proste ľudia citlivejší a musíte k tomu takto pristupovať. Potom, keď zohľadníte to publikum, tak ten humor nemusí mať hranice. Pre mňa sú hranice napríklad nerobiť si srandu z nejakého znevýhodnenia alebo rasy. Ale čo sa týka iných vecí, tak si myslím, že humor by nemal mať hranice. Potom sa už môžeme baviť o cenzúre.