Kristína Greppelová o realite herectva: Neustále presviedčať o vašej kvalite je bolestivé

Momentálne som aj s rodinou v Chorvátsku, ale nie je to tak úplne dovolenka. Môj otec tu podniká a aktuálne sme finišovali stavby. Čiže moja dovolenka vyzerá tak, že ráno idem do apartmánov, upratujem, prezliekam periny, periem a všetko čistím. Zariadila som si to tak, že mám vždy minimálne týždeň voľno. Vtedy a venujem sebe, deťom a môjmu večnému chudnutiu (smiech). Každé ráno behávam. Mám teda dovolenku spojenú s manuálnou prácou, ktorá ma baví, lebo je hneď po nej vidieť výsledok. Čím je väčšia špina, tým som na seba viac hrdá, ako som to dokázala upratať. V mojej práci sú vidieť úspechy až po dlhšom čase. A toto je niečo, čo ma upokojuje psychicky.

Mám tu dvoch starších bratov, ktorí taktiež majú po dve deti, super rodičov, tetu, bratranca, sesternicu. Je nás viac ako dvadsať. Milujem, keď sme všetci spolu. Rovnako trávime aj Vianoce, preto sú mojím obľúbeným sviatkom. I keď počas roka nemáme čas, tak viem, že sa v Chorvátsku vždy stretneme. Preto preferujem takúto dovolenku. Ako sa hovorí, nie je dôležité, kde ste, ale s kým trávite čas.

Väčšinu leta sme v Chorvátsku. No keď sa v septembri vrátime, ideme ešte na chatu do Banskej Štiavnice. Tam som vyrastala, bola som tam každý víkend a je to ako môj druhý domov.

Pauza bola spôsobená aj covidom. V divadle som mala premiéru, po ktorej sa odohralo niekoľko predstavení a kvôli pandémii sa všetko zrušilo a už sa to nevrátilo späť. To isté sa týkalo aj seriálov. Keďže sa nerobilo, bola som rada, že sa môžem venovať dcére. Či sa chcem už vrátiť, to nie je iba na mne. Záleží to aj od ponúk. Momentálne som nastúpila do dvoch predstavení. S Divadlom Múza Teátro cestujem po Slovensku. Hrám v milej komédii Už ti nikdy nenaletím, kde som si zahrala s Markom Igondom a Marošom Kramárom.

S Marošom som sa v predstavení stretla po prvýkrát. Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé, keďže som ho vnímala od malička. Veľmi som sa na túto spoluprácu tešila. V hre mám 70 strán textu, takže to bola pre mňa veľká výzva. Venovala som sa tomu dva mesiace popri upratovaní a ostatných veciach. Bol to záskok. Oni hrajú tú hru už päť rokov, takže som nastúpila do rozbehnutého vlaku. Druhé predstavenie je detektívka Krvavé peniaze. Tento žáner milujem, preto som sa na to veľmi tešila. Niečo sa črtá aj v televízii, ale zatiaľ to nechcem zakríknuť.

Odmietla som pár menších úloh v divadle a v televízii. No nebudem klamať, keby som dostala väčšiu ponuku, určite by som ju prijala. V aktuálnej situácii už určite a možno aj skôr. Pri synovi som si materstvo neužila. Už po šiestich mesiacoch som sa pri ňom vrátila do divadla. Prinútili ma k tomu aj finančné okolnosti. Mám úžasnú mamu a úžasného otca, preto som nikdy ani k Adamkovi nepotrebovala opatrovateľku. Takže keby aj teraz prišla zaujímavá úloha, mohla by som sa na nich spoľahnúť.

Živím sa touto robotou od osemnástich. A momentálne som prvýkrát v situácii, že veľmi nevyskakujem. Určite je depresívne, keď človek nemá prácu. Klamala by som, keby som povedala, že to tak nie je. Ja si vždy v takýchto situáciách viem nájsť aj niečo pozitívne. Tým, že mám tak veľmi rada svoju rodinu, tak sa teším, že som s nimi. Stojíme pri sebe a to je dôležité. Len vďaka nim som neupadla do depresií. No ak niektoré herečky nemajú za sebou tak silnú oporu, majú to ťažké a bojujú s obavami. Nie je príjemné, ak nemáte robotu a nikto vás ani neosloví.

Hranie v seriáloch milujem a veľmi mi to chýba. Napríklad keď som pracovala na Prázdninách, tak som pochopila, ako dôležité je rodinné zázemie a že nie som jediná, ktorá to tak cíti. I kvôli tomu bol seriál úspešný, lebo sa v ňom každý našiel, lebo každý miluje svoju rodinu. Myslím, že to bolo aj scenáristicky dobre vymyslené. Niečo také tu chýbalo. Aj pre mňa bolo príjemné, keď mi kamarátky volali, že aj ony zažili také zakopávanie pokladov ako bolo v seriáli. Ľudí to potom motivovalo k tomu, aby sa viac venovali svojim blízkym. A to bol aj dôležitý odkaz Prázdnin.

Ivan Predmerský je vynikajúci režisér a navyše neuveriteľne ľudský. Mal prirodzenú autoritu a všetci sme ho rešpektovali. Raz sme natáčali letný diel v októbri. Všetci o mne vedia, že nenávidím zimu. Jednu scénu sme točili nadránom, keď bolo strašne chladno. Ako rozmaznaná herečka som sa začala Ivana vypytovať, kedy skončíme. Pritom on tam mal sedem detí, ktoré mrzli a boli ticho. Len Greppelová musí ziapať, že jej je zima. Vtedy na mňa zvýšil hlas, ale úplne som rozumela. Aj by som si facku dala. (smiech)

Zatiaľ robím záskok v dvoch spomínaných predstaveniach. Bolo to pre mňa iné a náročné v tom, že ja si rada od začiatku postavu vypiplem. Sledujem tváre ľudí v javisku a podľa toho reagujem. Potrebujem na tvorbu aj divákov. Sú pre mňa ako druhý režisér. Na takej pätnástej repríze už viem, čo sa im páči. S týmito predstaveniami navyše cestujeme po celom Slovensku, takže musím reagovať aj na rôzne odlišnosti v regiónoch. I kvôli tomu ma vystupovanie v Divadlo Múza Teatro baví, keďže je divák stále iný a vždy ma niečo naučí. To mi v seriáloch chýba, že nemám spojenie s ľuďmi a musím sa spoliehať len na režiséra.

Keď odtiaľ ešte nemám skúsenosti, pociťujem trochu nervozitu. Premýšľam, akí sú tam ľudia a ktovie ako ma príjmu. Je to väčšie vzrušenie ako keď hráte v stálom divadle v jedno meste. Ľudia inak reagujú v Bratislave a úplne inak v iných miestach. Najradšej spomínam na moje prvé vystúpenie, ktoré sme pred piatimi rokmi hrali vo Viedni. Tunajší Slováci majú síce Bratislavu za rohom, ale nechodia sem do divadla. Zrazu ku nim prišlo slovenské predstavenie a boli z toho nadšení. Bola tam neuveriteľná eufória. Po odohraní nás čakalo veľa ľudí, z ktorých som cítila toľko lásky a pohody ako už dlho nie. Bolo to perfektné. Úžasné sú tiež Košice a Prešov.

Mám takú príhodu. Raz sme boli na chate a z jednej strany vedľa mňa spal syn. Mal zapnutý mobil a svietil ním, z druhej strany som mala položenú „chúvičku“, ktorá tiež svietila. Tak som sa smiala, ako sa tie dva svety doplnili. Darí sa mi to skĺbiť. Adam je úžasný, veľmi mi s malou pomáha. Už je dozretý tínedžer. Keď porovnám seba a jeho v sedemnástich, je to veľký rozdiel. Môžem byť vďačná matka. Občas pri ňom cítim pubertu, ale môžem sa na neho spoľahnúť a nechať ho aj samého doma, lebo sa o seba postará. Viem, že nerobí hlúposti. Navyše má už rok perfektnú frajerku, s ktorou sú ako usadený pár.

Úprimne by som bola rada, keby zakotvili niekde inde. Robím to presne tak, ako povedal Konfucius. Každý by si mal vybrať prácu, ktorá ho baví. Čiže ja naozaj robím prácu, ktorá ma baví a milujem ju. No nás hercov je veľa. A s veľkým množstvom príde aj veľa sklamania. Ako keby sme museli stále dokazovať, že sme dobrí. Napríklad keď staviame domy a príde dobrý majster, tak na ňom vidím, že je dobrý a nemusí ma o tom presviedčať. V šoubiznise to tak nie je. Okrem najväčších hercov musia tí ostatní stále presviedčať, že na to majú. A to je trochu bolestivé. No nebudem ich do niečoho nútiť. Charlotte má 4 roky a fantasticky spieva a tancuje. Taktiež spolu hráme scénky z disneyoviek. Adam má fantastickú pamäť. Keď ma učí texty, musí ich prečítať štyrikrát. Potom ich už odloží a nahadzuje mi linky z pamäti. No myslím si, že by ho herectvo nenapĺňalo tak, ako mňa. Ja som vedela od štyroch rokov, že toto je moja cesta. On je podľa mňa všestrannejší.

Mám systém, či je leto, september alebo hocikedy inokedy. Som demokrat, takže do rozhodovania zapojím aj deti. Do ničoho ich umelo nenútim. Dávam im možnosť voľby a snažím sa ich motivovať inak. Rešpektujem, že sa im niekedy do niečoho nechce a nemajú chuť sa pripojiť.

Vypočujte si náš nový podcast.