Kvietikovo priznanie: Dcéra sa s ním nerozprávala tri týždne

Vám sa v posledných rokoch dosť menil výzor.

Áno, pribral som, potom som to schudol, potom som si fúzy dal dole, chvalabohu.

Tak prečo ste si ich nechali vlastne narásť?

Točil som seriál, kde som bol stále oholený úplne na kožu a to ja neznášam. Takže po skončení som si nechal narásť bradu. A čisto zo srandy som si z toho urobil fúzy. Potom som si ich ostrihal, lebo po týždni ma už nebavili, ale mladšia dcéra sa z toho zrútila. Takže som si ich nechal znova narásť, lebo ona sa so mnou nerozprávala tri týždne. A vždy plakala, keď ma videla. Do toho sa mi ozvali opäť z Nemocnice a chceli vidieť, ako aktuálne vyzerám a tiež chceli, nech si nechám fúzy. Ale už som dotočil, už ich mám dole, dcérku som na to pripravil, že tato si oholí fúzy.

V Nemocnici hráte právnika a nie je to teda veľmi kladná postava.

Je to taká eticky otázna postava, on naozaj nie je ani na jednej strane toho etického spektra, nachádza sa niekde v strede. A v podstate nejde o zlého človeka. Len tie svoje ciele, aké chce dosiahnuť, rieši svojsky a často zle.

Aký je teda váš vzťah k tejto postave?

Mne sa to hrá veľmi dobre. Moja televízna kariéra je do veľkej miery o tom, že hrám milých chlapcov. A ja už umieram vnútri, keď mám hrať milého chlapca. (smiech) Takže v momente, keď príde nejaká iná postava, je to vždy super. Lebo človek sa vlastne môže viac s tým vyhrať. A to je na tom strašne oslobodzujúce.

A je to pre vás čisto herecká výzva, že je tam viac čo hrať, alebo aj taká vnútorná túžba, že chcete byť trochu zlý chlapec?

Samozrejme obidvoje. (smiech) Mám pocit, že aj pre diváka to nie je úplne zaujímavá vec, tí dobrí chlapci. Nemyslím to naozaj v zlom, ale aj pre herca, keď má hrať strašne kladnú postavu, tak to nie je miesto, kde sa dokáže až tak vyhrať.

Ste z rodiny ikonického Štefana Kvietika - bolo u vás už odmalička jasné, že pôjdete v týchto umeleckých šľapajách?

Vôbec nie. Chcel som ísť na réžiu, ale potom som sa rozhodol pre herectvo. Ale predtým som vôbec nebol ťahaný týmto smerom.

Ani také detské vystúpenia?

To som vraj robil, len ja si to nepamätám. (smiech) Vytiahli to na mňa aj v nejakej relácii. Moja mama mi tiež minule nejaké linky poslala na videá, keď som ako dieťa niečo niekde rozprával, ale ja fakt neviem, kde to bolo. Vôbec si nepamätám, že som niečo také robil.

A pamätáte si možno, aké povolanie vás lákalo, keď ste boli ešte naozaj malé dieťa?

Smetiar, astronóm, tradične. (smiech) Čo iné? Ale potom som sa chcel venovať audiovizuálnej tvorbe. Lebo ja som strašný filmový magor a snob, ktorý si veľmi vyberá, čo pozerá. Milujem tú umeleckosť. Strašne to mám rád.

Viete vy potom vôbec relaxovať pri filmoch?

Jasné. Ale je pravda, že si všimnem také veci, že v tieni vidieť mikrofón. (smiech) My z brandže sme už takí pomýlení, že si všímame takéto veci. A o to je náročnejšie nás vtiahnuť do toho filmu.

Aké filmy vás teda bavia?

Ja mám strašne rád mysteriózne filmy. Mám rád rôzne thrillery a horory. Mám veľmi rád nezávislé tvorby, experimentálne tvorby, temné nezávislé veci.

A potom si vaše dcéry pustia tie svoje detské seriály…

Ono je strašne krásne vidieť na deťoch, čoho sa ony boja. Ony hrozne vedia prežívať ten príbeh. Pozerali sme Hľadá sa Nemo a dcéra sa rozplakala pritom, keď otec išiel jedným smerom na konci a Nemo vyšiel druhým. A to my rodičia už zvyčajne v sebe nemáme túto emóciu, my už vieme, že veď sa určite nájdu. Ale deti to ešte tak úprimne berú. Je to strašne pekné.

Ako sa vám vôbec vžívalo do úlohy otca?

Tie deti sú strašná radosť. Ale nikdy na to človek nie je pripravený. Aspoň teda z mojej skúsenosti. Že aj keď si človek myslí, že je najviac pripravený, aj tak nie je, netuší, aké sú to pocity, keď tie deti prídu, aké to je, aký to je zrazu šok. A zrazu príde naozaj obrovská zmena v živote a hlavne v hodnotách, naozaj mám pocit, že tam sa to celé zmení. Ale keď tá láska, čo dávam tým deťom, sa mi vracia, tak to je asi najkrajší, naozaj asi najkrajší pocit, aký som v živote zažil. Keď sa dcéra teší, že prídem domov, keď ma objíma, keď odchádzam do roboty a keď mi povie, že tato, ľúbim ťa. To sú veci, ktoré ma naozaj vedia mentálne zlikvidovať, v tom dobrom význame, samozrejme.

A čo vás ešte baví na otcovstve? Čo si užívate s dcérkami?

Argumentovať so staršou ma strašne baví. Hovoriť jej dvetisíckrát tú istú vec, ktorú neurobí, a potom to aj tak musí robiť, lebo zistí, že som mal pravdu. (smiech) Naozaj ma veľmi baví s nimi komunikovať. Mladšia Sofia má rok a pol, to ešte veľa nenakecáme, ale Lilly má päť a to je plynulý rozhovor, ona papuľuje a to je super. Všetci ma varovali, aké to bude hrozné, keď sa deti začnú pýtať prečo, prečo. Ja to mám naopak rád a už mi dcéra aj hovorí, nech prestanem vysvetľovať, lebo ja strašne veľa viem rozprávať o veciach, ktoré ma bavia.

Aj ste si vzali niečo z výchovy od rodičov alebo starých rodičov, v čom pokračujete?

Do veľkej miery je to tak, že robím presný opak toho, čo robili moji rodičia. Uvedomujem si spätne, keď sa pozriem na to vychovávanie, že nerobili všetko správne. A v tom, akým spôsobom my pristupujeme k tým deťom, je diametrálny rozdiel oproti tomu, ako moji rodičia pristupovali k nám. Ten prístup k deťom sa veľmi zmenil. Veď my sme mali ešte fyzické tresty a to teraz nehrozí. Ja naozaj nemám potrebu fyzicky trestať dcéry.

Teraz sa rešpekt už buduje inak. A hovorí sa aj o pocitoch.

Presne. A ja mám pocit, že tam ten rešpekt od mojich dcér je. Vychovávame ich cez diskusie a dohody, ale samozrejme že my máme posledné slovo a ony to rešpektujú. A keď hovoríme o tom, ako sa ony cítia, mám pocit, že im aj viac rozumiem. A zas, keď ja poviem, ako sa cítim ohľadom niečoho, čo sa stalo, tak zas ona rozumie mne.

Takže nervy vám nezvyknú tiecť?

To netvrdím. (smiech) Už miliónkrát mi rupli nervy a trieskal som do volantu a vykričal som sa v aute. Alebo som sa zavrel na záchod na polhodinu, že nechajte ma všetci tak. To je bežná vec. Ale viac tým deťom rozumiem, hlavne tej staršej dcére, keď máme tie diskusie a lepšie rozumiem, prečo robí niektoré veci. V tej detskej hlave je ešte taký chaos a je fajn snažiť sa mu porozumieť.