Legendárny hlásateľ Jaro Buček: Prečo zmizol do Austrálie?

Jaro Buček vyštudoval žurnalistiku a už pri písaní diplomovej práce prišiel do kontaktu so ženami, ktoré pôsobili vo verejnoprávnej televízii ako hlásateľky. On sám koncom 80. rokov začal pracovať v Československom rozhlase v Prahe, kde moderoval Štúdio 7. Začínal v čase nežnej revolúcie a robil rozhovor napríklad aj s Václavom Havlom. A potom prišla ponuka z televízie...

Ako ste sa dostali k profesii hlásateľa?

Ako populárneho rozhlasového  moderátora na stanici Československo v Prahe ma oslovili vyskúšať si aj profesiu programového hlásateľa a tak som potom prijal ponuku a stal som sa súčasťou skvelého kolektívu. Aďka, ktorá ma kedysi posielala po večerníčku spať, sa stala v hlásateľni mojou kamarátkou.

Museli ste sa na svoju novú pozíciu nejako špeciálne pripraviť?

Najprv samozrejme fitko, zmena obliekania, spomalenie tempa reči a potom prvá služba. Postupne som sa naučil korigovať rozhlasový prejav za televízny, ale predstava konkrétnych poslucháčov z rozhlasu mi zostala. A tak sa stalo, že pri zahlasovaní večerníčkov som si predstavil malého synovca Robka a zahlásil som: "Deti, ak po rozprávke o vlkovi a zajacovi nepôjdete spať, tak potom vám toho zajaca uvaria v nasledujúcej relácii Varíš, varím, varíme." (smiech)

Ako si spomínate na svoje prvé vysielanie?

Oči vypúlené ako sibírsky los (smiech). Zahlasoval som doobedný program a sústredil som sa najmä na to, aby som  nevynechal žiadnu reláciu , ktorá sa doobeda vysielala. A spomínam si, ako sme behali z jednej hlásateľne do druhej, keďže súčasne sa vysielali dva televízne programy. Bolo to náročné na pamäť, ale zároveň aj krásne a skvelé… 

Aké pocity ste mali pri svojom poslednom vysielaní na tomto poste?

To bol bigbít. Nestotožnil som sa s textom redakcie spravodajstva, ktorá uvádzala do vysielania nepravdivý dokument a odmietol som prečítať text, ktorý bol nepravdivý. Vtedajšie vedenie trvalo na interpretácii, čo som odmietol, a tak som letel. Divákom som to neoznámil, ale v denníku SME uverejnili krásny článok o vtedajšej situácii a urobili zo mňa hrdinu. Doslova som odletel čo najďalej zo Slovenska, do Austrálie, tam som nikým nepoznaný študoval a na hlásateľskú stoličku už som sa nikdy nevrátil…

Aký pocit vo vás vyvolala pozvánka na stretnutie po 20 rokoch?

Sporadicky som sa predtým s niektorými kolegami vídal, veď po hlásateľskom období som zažil niekoľko krásnych rokov ako producent v Markíze. Mal som nos na programy, ktoré sa komerčnému divákovi páčili, a tak som tam zotrval s niekoľkými riaditeľmi. Telefonát od Sone urobiť si v januári Vianoce bol super nápad a Soňu odvtedy považujem za matku nášho pluku.