Marcel Nemec: Úprimne o živote, chorobe aj umieraní (ROZHOVOR)

Kedysi ste povedali, že si svoje ochorenie užívate. Prečo?
Neužívam si rakovinu, ale túto situáciu. Mám pocit, že čo iné by som mal robiť. Ľutovať sa alebo plakať? Neviem si predstaviť, že by som zvyšný čas strávil inak, ako užívaním si každej sekundy svojho života. Lebo ja si neužívam chorobu, ja si užívam život s chorobou.  

A to je aj dôvod vášho nedávneho výletu do hôr?
Áno. Bol som tam s mojou maminkou. Chceli sme ísť na Lomničák, lebo mala narodeniny a ona tam ešte nebola. Vlastne ani ja som tam tiež ešte nebol. Krásne nám vyšlo slniečko, zalialo celé Tatry, tak sme sa tešili na spoločný výlet.
 
Všetko znie nádejne. Čo sa pokazilo?
Čakali sme na lanovku s lístkami v rukách a zrazu zaznel z reproduktora hlas, ktorý nám kvôli nárazovému vetru všetko pokazil, tak lanovky do odvolania pozastavili. Maminka bola smutná, ale mne to neprekážalo. Tešil som sa z toho, že sme spolu a v tej sekunde mi prebleslo hlavou, že to tak asi malo byť. A keď to nevyšlo na jej narodeniny, ktoré mala 16. januára, tak to možno vyjde na moje 8. júna.  

Tak si to snáď úspešne zopakujete...
Vtedy som videl v jej tvári vzhľadom na prognózy, ktoré mám, obrovské šťastie a radosť... Lebo jedna vec sú prognózy a druhá vec je realita a chuť žiť. Sila síce z tela postupne odchádza, respektíve je to na hojdačke, ale chuť žiť mám neuveriteľnú. 

Ľudia vás poznajú ako veselého a neustále usmiateho človeka. Možno aj toto je akýsi druh lieku...
Humor mi bol vždy blízky. Najviac milujem čierny humor a mám obrovské šťastie aj v tom, čo sa mi stalo. Nepovažujem to za nešťastie, ale za fakt. Žijem život naplnený láskou a obklopený úžasnými ľuďmi. Mám jednu z najúžasnejších onkologičiek. Ja ju volám GenerálAnjel. Ona je skutočne takým generálom. Je nasadená na tom pomyselnom bojisku a za mňa ako keby riešila všetky tie veci.  

Čo teda robíte vy?
Užívam si život, lebo mám inú robotu ako bojovať s chorobou. Dokonca som alergický na to, keď mi niekto povie, aby som bojoval. Čo mám bojovať? Proti komu? Ako? Je to nezmysel a nie som ochotný  míňať energiu na boj s čímkoľvek. Úžasné na tom je, že aj moja „Generálka“ miluje čierny humor rovnako ako ja. A je úžasné, ako mi podáva aj najzásadnejšie informácie s nadhľadom a najmä pravdivo. Robí mi to dobre, lebo viem, na čom som. Keby som mal niekoho, kto by sa v podávaní informácií o mojom zdravotnom stave vytáčal a rozprával mi bludy, nebolo by to dobré. Pani doktorka mi presne povedala, čo ma čaká a čo ma neminie. A ja som si na to musel zvyknúť, lebo inak to už nebude.

Darí sa vám to?
Učím sa žiť s novou skutočnosťou. Sú to karty, ktoré mi rozdal Boh. Postupne si ťahám nové a nové a musím svoju partiu dohrať až do konca.
 
Kto vám vo vašej partii života okrem lekárov pomáha?
Ľudia. Som vďačný za ich podporu a neuveriteľné množstvo energie, ktoré mi dávajú. Modlia sa za mňa. Je mojou psou povinnosťou hrať s tými kartami, čo mám rozdané. Bude to tá najdlhšia a najlepšie partia, akú som schopný zahrať.

Napriek všetkému ešte aktívne pracujete. Na čom?
Mám dohodu s divadlom LA KOMIKA, čakajú ma ešte dve predstavenia. Nechcem povedať, že posledné, ale pred mojou dovolenkou, ktorú si beriem, posledné budú. Som neuveriteľne vďačný divadlu za to, že mi dovolilo postaviť sa ešte na javisko. Môj náhradník sedí v hľadisku a keby sa čokoľvek stalo, okamžite ma môže zastúpiť. Problémom však je, že keď sa už raz naň dostanem, len tak ľahko z neho neodídem. Divadlo je môj život a ja som akosi cítil vo vnútri, že si tieto predstavenia musím ako keby darovať. Netvrdím, že rozlúčiť sa, ale zažiť to ešte. Lebo energia z predstavenia je neopísateľná. Uľavilo sa mi a urobilo sa mi zdravotne dobre.
 
Spomínali ste dovolenku. Kam by to malo byť?
Myslel som tým dovolenku od práce. Ale do Tatier, keď sa vylepší počasie, by som s maminou a chlapcami z Tatier ešte rád zavítal. 

Do uskutočnenia vašej „dovolenky“ však musíte dokončiť ešte niečo...
Áno, mám rozrobený ešte jeden projekt. Je to audio kniha a má podľa mňa veľmi prelomový text. Tak verím, že uzrie svetlo sveta v krátkom čase, lebo máme nahranú už celú polovicu.
 
Prezradíte aj jej názov?
Zatiaľ nie je ešte veľmi čo prezrádzať, lebo má len pracovný názov Pútnik vo hviezdach. Ale či sa nezmení, neviem, aj keď je dosť presný.   

Vrátim sa do obdobia, kedy vám pred viac ako tromi rokmi po prvý krát diagnostikovali onkologické ochorenie. Dnes ste s ním stotožnený, ale ako to bolo vtedy?
Keď som sa ešte počas kovidu dozvedel moju diagnózu, uľavilo sa mi. Pôvodne som išiel na laparoskopickú operáciu pruhu. Mal som akútne bolesti. Vo chvíli, keď sa lekári dostali dovnútra, zistili, že mám rakovinu. Tak povyberali, čo sa dalo a ja som bol na operačnom stole namiesto plánovanej pol hodiny asi štyri hodiny. Prebral som sa na áre a z tela mi trčali rôzne hadičky. Nevedel som, čo sa deje. Keď mi primár povedal, čo sa udialo a nádory poslal na histológiu s tým, že čakajú na výsledky, bolo to pre mňa asi najhoršie. Našťastie mám natoľko príčetné telo a rozum, že v tom danom momente pre mňa nebolo nič dôležitejšie, ako sa dať do poriadku fyzicky a byť čo najskôr na tom tak dobre, aby som bol schopný zvládať čokoľvek. A paradoxne - keď mi lekári potvrdili diagnózu, uľavilo sa mi. Lebo je dôležité vedieť pomenovať situáciu, v ktorej sa človek ocitne a postaviť sa jej. Odvtedy sa začala jedna brutálna jazda...

Viac nájdete v našej galérii.