Marko Igonda oslávil 50-tku: Pokiaľ sa nezastavím a neľahnem si, tak pôjdem naplno

Čo sa dočítate v rozhovore s Markom Igondom?

Divákom je blízky vďaka množstvu skvelých úloh, ktoré má na svojom konte. Dokáže sa zhostiť vážnych postáv, rovnako ako zahviezdil aj v komédiách. Miluje film, seriály i divadlo. Ako sám tvrdí, ponúkajú mu dokonalú flexibilitu, v ktorej taktiež našiel svoju pracovnú slobodu.

Venujem sa filmu i divadlu. Nedávno som dotočil študentský film v produkcii Rastislava Dvoráka a v réžii Romana Krupu. Aktuálne pracujem na Noerovi s Michalom Kollárom. Taktiež hrám divadlo so Zuzkou Buchlovičovou. Okrem toho ma čakajú dve premiéry na hrade. Keď dokončím tieto projekty, v auguste už budem točiť iný film. Takže je toho naozaj veľa a nenudím sa. S naším predstavením veľa cestujeme po Slovensku i Čechách. Vnímam to tak, že umenie by malo prísť do každého kúta našej krajiny. Teda aj tam, kde sa človek k nemu ľahko nedostane a nemôže prísť kvôli predstaveniu do Bratislavy. A to je taká moja obeta, že stále cestujem, aby som sa priblížil všetkým divákom.

Sú ľudia, ktorí preferujú len jednu z týchto vecí. Ja si naopak užívam flexibilitu. Viem, prečo robím filmy a viem, prečo robím divadlo. Z toho dôvodu mám rád, keď to funguje paralelne a vzájomne sa to dopĺňa. Zároveň je to niečo, čo na kamere hneď zistím a vidím na kolegovi, či má aj tú silu divadla. Pretože keď viete s týmito všetkými prostriedkami narábať, je to výborná kombinácia.

Mne sa pekné spomienky neviažu na postavy, ale skôr na ľudí, s ktorými som spolupracoval. Keď sme hrali v Národnom divadle, mal som veľmi rád Mariána Labudu a Stanislava Dančiaka. V mestskom divadle v Žiline som si zase obľúbil pani Vrzalovú. Takže i vďaka nim sa mi každý film či predstavenie viažu na ľudí a tím, pomocou ktorého sme vytvorili projekt, ktorý bol úspešný vo svete a získal ceny. To boli pre mňa úžasné zážitky a spomienky. V podstate som aj v tomto flexibilný, keďže mám rád ľudí okolo seba a nie konkrétne postavy.

Na voľnej nohe som už 25 rokov, takže pre mňa je to už prirodzená vec. Každý si musí nájsť to, čo mu vyhovuje. Divadlo vám, samozrejme, dáva určitú istotu, ale pre mňa ako umelca tá istota nič neznamená. Pretože herec musí tvoriť slobodne. No na druhej strane sa môže stať, že zrazu nemáte žiadnu prácu. Z toho dôvodu som vždy robil všetko pre to, aby som si vytvoril meno a nepotreboval takúto divadelnú istotu. No predovšetkým, keď ste na voľnej nohe a ste v akomsi vzduchoprázdne, nemáte žiaden bod, ktorého by ste sa mohli chytiť, tak vaše telo a myseľ začnú premýšľať úplne inak. Je to niečo, čo ma ako devätnásťročného mladého človeka fascinovalo. Odvtedy som od toho neustúpil a ani si to nenechal nikým vziať. Takže žijem svoj sen v absolútnej slobode. Rozhodujem si, čo robím, či to chcem, či to nechcem. Pre umelca je to absolútny raj alebo dokonalý stav bez kompromisov.

Keď idete do zahraničia, tam musíte mať agenta. U nás sa však všetko rieši osobne. I keď som mal manažéra, stále volali najprv mne, aby sme sa dohodli. Keď si človek vybuduje svoje meno, tak automaticky radšej oslovujú priamo jeho.

Vyrastal som v období Česko-Slovenska, takže oba naše národy vnímam ako mozaiku. Zatiaľ čo v Česku majú toho možno diváci viac načítané, u nás to dopĺňajú silnejšou emóciou, čo dáva úžasnú spätnú väzbu. Čiže stále sa tak dopĺňajú. Tým, že hrám v oboch krajinách, je to pre mňa ako jeden film. Idem si vždy zahrať presne tam, čo mi aktuálne chýba.

Naša rodina je neustále v aute. Vždy sa približujú oni ku mne a ja ku nim. Všetko si organizujeme podľa našich aktivít, kto to má aktuálne voľnejšie. To je tiež daň, ktorú ako herci musíme platiť.

Neuveríte, ale doposiaľ som žiadnu party nemal, pretože som práve v tom období točil film a nemal som vôbec čas. Urobili sme si len obed v kruhu rodiny a pre mňa to znamenalo veľmi veľa. Kamaráti ma stále podpichujú, aby sme urobili nejakú oslavu. Možno to teda príde dodatočne.

Neustále robím určité analyzovanie, rozoberám svoje kroky, ktoré som urobil. Čas je však neúprosný. To, čo som kedysi bežal za dve sekundy, teraz odbehnem za štyri. Keď som kedysi na niečo potreboval menej času, tak teraz ho potrebujem viac. Ja to iba pokorne prijímam. Pamätám si, keď som mal v minulosti dobermana. Chodili sme spolu behávať do hôr a ja som na neho kričal, aby si pohol. On namiesto toho zostal stáť a ja som bol rozčúlený, že prečo mi nestíha. No potom som sa na neho díval, on si ľahol a ja som pochopil, že on už nemôže. Bol to vtedy pre mňa strašne silný zážitok. Prišiel som ku nemu, vzal ho na ruky a odniesol ho domov. Takže takto beriem aj svoj život. Pokiaľ sa nezastavím a neľahnem si, tak pôjdem naplno.

Bohužiaľ, tento rok bude leto iba o práci. Na Smolenickom zámku budem mať svoj režijný debut hry, ktorú napísala moja dcéra. Čakajú ma aj Dračie dni, s ktorými chodíme po hradoch a taktiež budem točiť. Ale chcel by som v septembri vziať moje baby do Vietnamu. Už síce so mnou licitujú, ale snáď nájdeme vhodný dátum.

V podstate celý život žijem na chalupách a v perifériách väčších miest, do ktorých iba prichádzam za prácou. V Bratislave mám hausbót, v Žiline som blízko hôr a v Prahe bývam pri Šárke. Stále som v blízkom kontakte s prírodou, pretože to potrebujem. Mám tiež niekoľko záhrad, o ktoré sa starám. Takže takéto práce sú pre mňa relax a zábava. Potrebujem svoj kúsok zeme, o ktorý sa môžem starať, môžem na ňom cvičiť a zveľaďovať ho.

Keď sme mali dcéru menšiu, tak sme chodili do rezortov, kde bolo o všetko postarané. Teraz už viac spoznávame. Určite by som doporučil Vietnam. Thajsko je už sprofanované, tuto človek zažije viac autentického. Mám radšej cestovanie, to znamená vidieť, pozorovať, spoznávať a vzdelávať sa. Všetko je to inšpirujúce a to mám veľmi rád. Nevedel by som len tak ležať pri mori.