Martin Mňahončák: Spať s herečkami nie je nič príjemné!

Známeho herca vyspovedal magazín Život.

Každá jedna zlá vec, ktorá sa deje ľuďom, človekom zatrasie a, samozrejme, na to myslí. Neviem si predstaviť, ako by som reagoval ja, keby sa niekomu v mojom blízkom okolí stalo práve toto. 

Násilie je vždy veľmi nepríjemná záležitosť. Urobiť to tak, aby sa človeku, na ktorom je páchané násilie, neublížilo a aby to vyzeralo dôveryhodne aj pre diváka, je výzva. Ale napríklad ani takzvané posteľné scény nie sú príjemná záležitosť. Ľudia si možno myslia, aké je to fajn spať s herečkami, ale je to úplne o niečom inom. Nie je na tom nič príjemné...

Áno, samozrejme. Všetko, čo sa týka detí, je vec, pri ktorej sa pohybujeme na veľmi tenkom ľade. Celkovo ak sa deťom deje niečo zlé, je to veľmi nepríjemná záležitosť. 

Je to iné. Kým som nemal deti, veľakrát som hral otca a hovoril som si – však čo, zahrám otca. Ale až keď sa mi narodili, pochopil som, že ten pocit je niekde úplne inde. Je to niečo, na čo sa človek nevie pripraviť, nevie tú emóciu vydolovať. Až teraz naozaj rozumiem tomu, aké je byť otcom. 

Určite áno.

Cítim strach a zodpovednosť. Keď som mal dvadsať, asi by som veľa vecí riešil inak. Nie že by mi to bolo jedno, ale určite by som to riešil ľahšie. Teraz som určite zodpovednejší, ale na druhej strane… mne osobne dosť chýba trpezlivosť.

Boli sme rozhodnutí, že ak to nevyjde na ten posledný pokus, zostaneme sami. Už to bolo tak ďaleko…

A my sme si začali hovoriť: Hop! Spomaľme. (Smiech.)

Sme vo veku, keď už ďalšie dieťa nepripadá do úvahy. Naozaj. Čas a nervy máme len jedny. (Úsmev.) Nerátali sme ani s jednou, ale prišli dve a je to úžasné. 

Máme ich absolútne podelené. Dorotka je mamina a Marínka moja. Už teraz to vidieť, ktorá je po kom...

To je ešte skoro. (Smiech.) „Ukecané“ sú obe, ale Marínka je pohybovo nadaná, vymýšľa rôzne hry a vedie.

Vystúpil som z toho. Momentálne pracujem pre Teatro Wüstenrot. Teraz som mal premiéru predstavenia, ktoré som režíroval.

Presne tak. Tá práca vyžaduje celého človeka. Keby som to chcel robiť ďalej, nič iné by som robiť nemohol. Je to na 24 hodín denne a na to už nemám čas ani energiu.

Máme tam v podstate dva domy, ktoré prenajímame. A ešte aj pozemok. Momentálne uvažujeme, čo s ním. Či budeme stavať, ale zatiaľ je tam iba pozemok. Je to vlastne všetko na jednom mieste.

Človek vždy chce, ale peniaze sa ťažko hľadajú na zemi. (Smiech.)

Presťahovali sme sa, ale opäť do bytu, ktorý je o niečo väčší. Bývame v centre mesta, takže všetko máme blízko. Jasličky, škôlku máme na pešiu vzdialenosť, to bol dôvod, prečo sme urobili tento krok.

Keď sa narodila Dorotka.

Áno. Vďaka tomu sme kúpili ten ďalší pozemok, zbavili sme sa nejakej hypotéky a investovali sme inam.

Asi záleží na tom, kto je na vine. (Smiech.) Vždy je tá hádka pre niekoho a vždy je to, samozrejme, len pre hlúposť, pretože naše manželstvo funguje skvele. Keď sa pochytíme, tak len na hlúposti alebo nepochopení nejakej veci.

Samozrejme. Ja varím aj upratujem. Všetko robím.

Niekedy hovorím, že som žienka domáca. (Smiech.)

Vždy to máme podelené. Manželka takisto chodí do práce, má svoju firmu. Keď môžem ja, som s deťmi, a keď môže ona, tak je zase s deťmi ona. Určite to nemáme tak, že žena sa stará o deti a manžel chodí do práce.