Miss Hreňovčíková: Prežila traumu, ktorá by iných dostala na kolená. Ona bojuje ďalej

Vladimíra Hreňovčíková je najmladšia Miss Slovensko v histórii. V živote prešla veľkými turbulenciami, ktoré by zlomili aj silnejšie osobnosti. Bojovala so svojou váhou, strachom o vlastný život a duchovnou prázdnotou, ktorú vo veľkej miere spôsobila náhla popularita v mladom veku. Napriek tomu dokázala nájsť pokoj a dnes žije život mimo bleskov fotoaparátov.

Keď Vladimíra Hreňovčíková v roku 1996 ako neplnoletá získala titul Miss Slovensko, život sa jej zmenil od základov. Zrazu sa ocitla v žiari reflektorov, v krásnych šatách, s dokonalým účesom a s nálepkou „tá najkrajšia“. Pre mnohé tínedžerky by to bol sen, no Vladimíra už vtedy tušila, že svet krásy má aj temnejšie stránky. Modeling ju nikdy úplne nepriťahoval. Nezaujímal ju ani svet prehliadkových mól, ani nekonečné fotenia. Bojovala s vlastným telom, hoci navonok pôsobila bezchybne. Milovala sladké, no bola nútená kontrolovať každé sústo, ktoré zjedla. Život sa zúžil na centimetre a kilogramy. Hoci sa snažila žiť zdravo, vnútorný tlak a neustála kontrola ju pomaly zvnútra vyčerpávali.

Roky plynuli a Hreňovčíková si spolu s kamarátkou otvorila požičovňu spoločenských šiat. Bola to nová kapitola jej života. Žiadne móla, ale ženskosť, elegancia a práca, ktorá jej konečne dávala zmysel. Všetko však zmenilo jedno popoludnie roku 2010. Za bieleho dňa vtrhli do salónu dvaja ozbrojení muži. Jeden z nich na ňu mieril zbraňou, druhý jej zalepil oči a zavrel ju do skúšobnej kabínky. Hľadali peniaze a spôsobili paniku. Vladimíra akoby zázrakom zostala pokojná. Po ich odchode si sadla k počítaču a cez internet kontaktovala kolegyňu, ktorá ju prišla oslobodiť. Týmto momentom sa všetko zmenilo. Začala sa pýtať, prečo sa jej to stalo a zároveň bojovala so strachom, ktorý zostal utlmený v jej vnútri. Nakoniec to pre ňu znamenalo zlom. Prestala utekať sama pred sebou a rozhodla sa spraviť krok, ktorý odkladala roky – vybrala sa na púť do Santiaga de Compostela.

Španielska púť je snom mnohých. No pre Vladimíru Hreňovčíkovú to nebol turistický výlet ani výzva. Bola to potreba. Vedela, že tam musí ísť, hoci netušila prečo. Našla tam ticho, seba a zmysel života. Na niekoľko dní sa vzdala všetkého: mobilu, komfortu, známych ľudí. Kráčala sama, niekedy s myšlienkami, ktoré ju desili, no napokon našla pokoj. Pochopila, že život nie je o tom, ako vyzeráme, ale o tom, ako sa cítime. A že až smrť v očiach vie prinútiť človeka zhlboka sa nadýchnuť života. Po rokoch sa na púť vrátila znova – tentoraz už nie so strachom, ale s pokojom. Vedela, že už kráča nielen za seba, ale aj za všetkých, ktorí hľadajú samých seba. Podľa posledných informácii teraz žije v malom slamenom dome na samote pri lese a konečne má život, po ktorom vnútorne dlho túžila.