Mladý lekár z Mamy na prenájom: Takýto je jeho nový džob!

Ja som vás počula v jednej scénke hovoriť po maďarsky a nedokázala som určiť, či to bola skutočná plynulá maďarčina alebo skôr vaše herecké umenie.

To bolo herecké umenie. (smiech) Moja babka aj dedko z oboch strán vedeli po maďarsky, ale ja už neviem. Ale to bola taká vec, že moji spolužiaci po škole založili aj s takými mladšími maďarskými hercami platformu Trep. A začali skúšať inscenáciu Adamove jablká, kde potrebovali niekoho na alternáciu postavy takého moslima. A sľúbili mi, že tam bude vlastne iba jedno slovo, ktoré budem opakovať dokola. Ale napokon bolo tých viet viac. A pre mňa to bolo ako čínština, vedel som iba nejaké jednoduché vety po maďarsky. Tak mi vysvetlili význam tých viet a nejako som sa to naučil.

Čo bolo na tom najnáročnejšie?

Najnáročnejšie nebolo ani tak sa naučiť tie maďarské veci a tie slová, ale náročné bolo to, že tí maďarskí kolegovia improvizovali. Často neukončili tu repliku tak, ako by mali. Ja som potreboval mať presne napočúvané tie koncové vety a keď to tak nedali, tak som len pozeral… Ale zakomponoval som to do postavy, čiže to tam pasovalo, aj keď som mal také vyvalené oči. (smiech)

Pri vás je zaujímavé aj to, že ste trojnásobný majster v jude. Prečo ste sa rozhodli nepokračovať potom v tej športovej kariére?

Kvôli času. Na vysokej škole som to už ukončil, lebo už som to nestíhal a tomu sa treba fakt venovať celý týždeň, sedem dní v týždni.

A čím si vás teda získalo to herectvo, že ste mu dali prednosť?

Ani neviem. Ono to tak nejako prišlo, že mňa bavili Lasica a Satinský a potom nás prihlásila mama môjho kamaráta z džuda na muzikálový tábor. Tam si ma aj nechali potom, chceli, aby som chodil do ich umeleckej školy. Odtiaľ som prešiel do Ludusu a tam ma už pripravili na vysokú školu.

Mali ste v rodine niekoho s takým sklonom k umeniu?

Môj pradedo založil ochotnícke divadlo kedysi vo Veľkom Bieli. Bolo to v maďarčine, už to nefunguje. Tí muži v našej línii sú takí srandisti.

Teraz vám skončila Mama na prenájom, nie je vám za tým smutno?

Trochu áno, lebo tam bol dobrý kolektív ľudí. Ale zároveň to beriem tak, že sa skončil projekt a ideme ďalej a uvidíme, čo bude.

Robíte už niečo nové?

Teraz nepracujem na ničom v televízii. Robím ale pre takú asistenčnú službu. V októbri som pomáhal pri nehode už teraz svokrovi vypísať papiere a pár týždňov nato mala autonehodu kolegyňa z hereckej branže. Zhodou okolností som na tom mieste akurát vyzdvihoval manželku, tak som vlastne aj jej pomohol. A baví ma to, lebo je to akčné, nikdy neviete, k akej nehode idete, ako budú tí ľudia reagovať a zároveň im potom pomôžete.

Takže taká pomoc, ako zvládnuť tie veci okolo nehody, nie tá zdravotnícka.

Ak by k tomu došlo, viem podať prvú pomoc, väčšinou ale riešime menej vážne nehody, pomáham spísať správu o nehode a poprípade dohadujem nejaký servis, náhradné vozidlo.

Vy ste celkom taký všestranný a baví vás asi veľa vecí.

Prispôsobujem sa proste životu. (úsmev)

Keď sa venujete takému širokému záberu, čo potom robíte, keď potrebujete vypnúť?

Tak to som pri včelách počas sezóny. Staráme sa o to vlastne aj s mojím tatinom, máme desať rodín. Tak tam vypínam. Ale teraz pri tejto práci, čo robím, mám voľné víkendy, čiže sa viem zresetovať. Keď som hrával v divadle, alebo som robil seriál, tam soboty a nedele neexistovali. A už som sa dostal do takého pnutia. Tak teraz som zažil to, že mám voľný víkend a naozaj vidím, že sa dokáže človek zresetovať trošku a teším sa potom celkom do práce v pondelok. Keď neboli voľné víkendy, tak som si hovoril: Ešte tento víkend zvládnem, ešte tento víkend a ďalší víkend. V podstate človek bol zabratý v robote stále.

Čo vám ešte tak robí radosť v živote?

Teraz tá rodina. Cítim naozaj taký silný pocit rodiny, to sa nedá ani úplne opísať.

O svadbe Petra Kissa si môžete prečítať tu: