Moderátorka Alena Heribanová: Ruky tejto ženy majú liečivé účinky

Prečo ste sa rozhodli pre profesiu hlásateľky?

Osud rozhodol. Ako absolventka FiFUK angličtina - slovenčina som mala šancu učiť na iba dvoch gymnáziách v Bratislave, kde sa vyučovala angličtina a tie boli obsadené... Prihlásila som sa na konkurz do televízie a bolo rozhodnuté.

Ako si spomínate na svoje prvé vysielanie?

To bolo oveľa horšie. Moje prvé vysielanie bolo začiatkom novembra 1979. Upršané tmavé ráno, studená maskérňa a v nej celkom neobvyklá úprava. Z temperamentnej dlhovlasej študentky sa stala dáma s nalepenými mihalnicami, v mojej jedinej spoločenskej blúzke, ktorú som doma našla, som s roztrasenými kolenami odrecitovala prehľad programov a potom jednotlivé vstupy, ktoré som si precízne doma nacvičila. Jediným svetlým bodom bola prítomnosť a povzbudenie mojej tútorky Noriky Beňačkovej, ktorá mi dodávala odvahu aj energiu.

Koľko času ste trávili v maskérni? Aj sa tam klebetilo?

Maskérňa bola naša bútľavá vŕba. Priestor, kde sme nechávali smútky a bolesti, kruhy pod očami po prebdených nociach pri malých deťoch, kde sme naberali odvahu byť peknými, dobre naladenými, aj keď sme mali za sebou ťažké dni. Nenazvala by som to klebetením. Bola to skôr zmenáreň, odkiaľ sme vychádzali dokonale upravené, s úsmevom, pripravené rozdávať pozitívnu energiu divákom. Dodnes milujem starostlivé ruky našej maskérky Danky Pavlíkovej, ktoré majú liečivé účinky.

Aká vaša osobná vlastnosť sa ukázala byť najdôležitejšia pre túto prácu?

Vrodený optimizmus, pozitívny postoj, disciplína a moja filantropia - láska k ľuďom.

Aké pocity ste mali pri svojom poslednom vysielaní na tomto poste?

Smutné. Už dlhší čas sme vedeli, že túto profesiu čaká zánik, že sme „ohrozený živočíšny druh“. Na jednej strane nás to ako hlásateľskú partiu stmelilo, na druhej strane sme žili pod stresom. A potom to prišlo, zo dňa na deň.

Akú spomienku z hlásateľských čias by ste označili za najkrajšiu?

Ťažko povedať tie naj... Každá služba bola vždy niečím výnimočná, ten pocit, že vstupujeme do obývačiek, prihovárame sa divákom a preberáme na seba úlohu televíznej hostiteľky, že máme šancu sa ľudom prihovoriť, naladiť ich na náš program, navodiť priateľskú atmosféru, bol veľmi príjemný. Žili sme vo vtedajšom 15-miliónovom Československu, bola jediná televízia a nás bolo skutočne zopár. S dneškom celkom neporovnateľná situácia.

Aký pocit vo vás vyvolala pozvánka na stretnutie po 20 rokoch?

My sme sa vo štvorici, pätici, vo dvojici stretávali pri mnohých príležitostiach, pri charitatívnych podujatiach, spoločných projektoch, ale to stretnutie po 20 rokoch bolo krásne preto, že sme sa náhle ocitli za jedným stolom všetci, ktorí sme dlhé roky spolupracovali, otvárali sme si navzájom srdcia, prežívali spolu dobré aj zlé. A naraz sa nám vrátil ten úžasný pocit spolupatričnosti, priateľstva, tá obrovská chuť navrátiť späť takmer zabudnuté momenty, ktoré našu profesiu robili výnimočnou, možno aj kúsok sentimentu za mladosťou.
A potom sme si začali každé ráno vzájomne želať pekný deň a posielať správy o živote, vtipy, postrehy a každý večer sa lúčiť ako za starých čias. A zdieľať opäť pocity radosti aj smútku, naraz sme mali chuť opäť sa stretnúť, v záhrade, na večeri, ísť spolu na Brač... To priateľstvo, ktoré sme si zaslúžili dlhoročným vzájomným rešpektom, úctou, pozornosťou a láskou, je dnes nesmierne obohacujúce.