Monika Horváthová sa bude vydávať DVAKRÁT. Poznáme dôvod!

Čím vás vlastne očarilo herectvo, že ste si ho zvolili ako svoje povolanie?

To bolo asi na vysokej škole. Naozaj veľmi úprimne poviem, že to bolo prestupom z konzervatória na vysokú školu. Nechcem nijako urážať konzervatóriá, ale až na vysokej škole bolo možné robiť to až na takej profesionálnej úrovni. A plus tí pedagógovia väčšinu už dávajú tým študentom aj príležitosti v divadle na profesionálnej scéne, takže tam skôr ten študent čuchne k tomu profesionálnemu divadlu alebo teda herectvu. Takže to bolo to miesto, kedy ma to vlastne reálne naozaj začalo baviť.

A naplnili sa také vaše predstavy o živote herca alebo vás niečo aj na tomto povolaní prekvapilo?

Asi ma nič neprekvapilo, ja som to študovala vlastne 10 rokov. Takže tie princípy herectva som vlastne od 15 rokov do seba tak nejako nasávala a mohla som len dúfať v to, že to raz budem môcť robiť na takej úrovni, že sa tým budem môcť živiť. Ale čo som si nevedela predstaviť… Napríklad veľa kolegýň som vnímala tak, že sa tým teda živia, sú zamestnané v divadle a mnoho z nich vlastne materstvo odkladalo na neskôr. Vnímala som, že mladá herečka, keď odíde zo školy, tak sa proste musí venovať tej kariére a minimálne do 35 rokov tam nie je ani predstava o nejakej rodine. Tak to bolo pre mňa také milé poznanie, že to nemusí tak proste byť, že dokážem tú profesiu robiť aj popri rodine. Pokiaľ máte partnera, ktorý vás v tom podporuje a dokážete sa ako rodina na to nastaviť, tak sa to vlastne úplne v pohode dá zvládať.

Vy ste dlhšie hovorili o svadbe, vedelo sa o marcovom termíne a zrazu ste všetkých prekvapili, že ste už vydatá.


Áno, my sme vyslovene museli ísť podpísať papiere, pretože sme sa rozhodli mať v marci veľkú svadbu, ale nie v kostole. Bude to za prítomnosti pastora z cirkvi bratskej a to sa úradne neberie ako právoplatný sobáš. Takže k tomu musí byť aj ten civilný obrad. Vedeli sme, že to budeme musieť absolvovať pred tou veľkou svadbou, tak sme si povedali, že to môžeme pokojne urobiť aj v decembri.

A aká bola tá decembrová svadba?

Pôvodne sme mali v pláne naozaj len podpísať papiere, prvotne to bolo tak, že iba my s dievčatami a našimi a dvaja svedkovia. Potom sme si povedali, že moja ani Dominikova babička nepôjdu do tých Tatier pre vysoký vek, bola by to pre nich zbytočná záťaž, tak to bude teda aj s nimi. A ešte sa stal taký zázrak, že ten náš vysnívaný fotograf, ktorého budeme mať v marci, mal zhodou okolností v ten deň voľno, tak prišiel odfotiť aj ten civilný sobáš a vznikli z toho také pekné svadobné fotky, ale vôbec sme to neplánovali.

Potom ste sa nimi vlastne pochválili na sociálnej sieti a svadba bola prezradená…

Ja som chcela prijať mužovo meno, tak úplne stopercentne, že už by som chcela vystupovať pod týmto menom. Chcela som to dostať do povedomia ľudí tak, že si po novom roku zmením meno na sociálnych sieťach. Najskôr sme si mysleli, že ten civilný obrad vôbec nebudeme akoby vyťahovať von, ale tiež tam bola zmena toho mena, tak som nechcela proste ešte ďalšie tri mesiace tajiť svoje meno. Tak sme sa o to podelili. Každopádne teda tú veľkú svadbu budeme mať v marci.

A tam bude niečo iné? Iné šaty, iný štýl?

V prvom rade tam bude sedemdesiat ľudí. Budem mať iné šaty, šije ich pre mňa jedna slovenská návrhárka Zuzka, ktorá šije svadobné šaty z prírodných materiálov. Je to naozaj krásny dizajnový kúsok, takže sa veľmi na to teším. A budeme mať normálne kapelu, dídžeja, hostinu, zabávať sa do rána.

Vy ste kedysi spomínali, že si viete predstaviť takú adrenalínovú svadbu. Bude teda aj niečo takéto?

Povedali sme to tomu nášmu fotografovi, že by sme radi možno do niečo takého išli. Aspoň sa odfotiť v snoubordových topánkach a lyžiarkach, ale naozaj netuším, či na to bude vôbec čas. Museli by sme vycestovať na dlhšie, aby sme vedeli zrealizovať fotenie napríklad na svahu. Ale v tých šatách si to neviem veľmi predstaviť.

Ako vašu svadbu vnímali dcérky?

Boli také zvedavé, aké to bude na svadbe. Myslím, že si to tak uvedomili, keď sme kráčali k tomu stolu na matrike a potom sme išli do reštaurácie. Ony to brali tak, že sme sa išli napapať a bolo dobre. Tá mladšia má tri roky, staršia päť a pol, obliekli sme im biele sukničky so svetríkmi, ale nejako špeciálne sme sa nepripravovali. Môj muž vytiahol zo skrine oblek, ktorý má už dva roky, ja šaty asi za tridsať eur. Len aby aj babky mali taký pocit, že mám niečo biele.