Ján z Extrémnych premien vážil až 286 kíl: Toto je pri chudnutí najdôležitejšie!

Do Premien ste v roku 2016 prišli s 287 kilami. Ako by ste opísali svoj dovtedajší životný štýl?

Môj životný štýl bol úplne zlý. Celé zle. Čo sa týka pohybu, stravovania, psychickej stránky, celé zle to bolo. To sa nedá inak opísať. Veľa som jedol, pil sladené nápoje, všetkého veľa, to bol môj životný štýl dovtedy... a hlavne lenivosť. To bol ten hlavný faktor, že som sa nehýbal a že som veľa papal.

Čo pre vás znamenalo jedlo? Viete s odstupom času zhodnotiť, prečo ste sa prejedali?

Jedlo pre mňa znamenalo veľmi veľa, hlavne útechu. Ja som ani nejedol veľa počas dňa, ale potom v noci, keď som sa dostal do kľudu, tak vtedy. Ten kľud, keď som bol doma, vtedy som jedol veľmi veľa. Zhodnotil by som to celé tak, že tam hralo veľkú úlohu psychické vypätie, práca, práca, práca a aj spánok mi chýbal. Celý ten denný proces, v noci som nespával a cez deň som to dospával, naučil som sa takto fungovať a váha išla hore, pričom ja som si to nepripúšťal . Vždy som si kúpil väčšie veci na oblečenie a takto to išlo ročne okolo 20 kg.

V čom vás vaša váha najviac obmedzovala?

Keď som mal v istom čase 300 kíl, tak vo všetkom, úplne vo všetkom. Čo sa týka pohybu, spánku, základných potrieb, hygiena je problém u takého človeka. Viete si predstaviť sprchovanie, keď sa chcete udržať v akej-takej čistote, tak som sa dvakrát do dňa sprchoval. A už len tie veci, keď sa prali, jedno tričko bolo ako tri, 13 XL až 15 XL, keď som bol v najväčšej váhe, vtedy bolo jedno tričko na jednu práčku.

Do Extrémnych premien vás prihlásil brat. Vy ste o tejto možnosti vôbec nerozmýšľali?

Vedel som, že je takáto súťaž, ale nikdy by som sa asi neodhodlal prihlásiť. Vedel som o nej, boli reklamy, ale nikdy som to neriešil.

Predpokladám, že ste sa aj predtým pokúšali chudnúť. Čo bolo pre vás vtedy najväčšou prekážkou?

LENIVOSŤ!!! Na to sa nedá nič iné povedať, jednoducho lenivosť. Žiaden zdravotný problém, žiadne výhovorky, žiadne musel som chudáčik ležkať, že nevládzem... Nie, to je lenivosť ľudí. Samozrejme, sú ľudia, ktorí majú aj zdravotné problémy, ale ja som ich nemal.

Na úplnom začiatku, keď vám začali nastavovať odborníci plán na cvičenie a stravovanie – aké ste mali očakávania?

Ja som nemal očakávania, ja som sa celej tej súťaži oddal a povedal som teraz alebo nikdy a to, čo mi dali, to som jedol. Zo začiatku som vôbec neriešil, čo jem, hlavne v boot campe tých pár týždňov, čo sme tam boli, tak som to, čo mi naložili, zjedol a paradoxne bolo toho celkom dosť, nikdy som nebol hladný. Tam ma naučili, ako sa stravovať. Čo sa týka cvičenia, myslel som si, že to bude strašný zaberák, že nebudem vládať. Zo začiatku to tak aj bolo, ale mal som tak nastavený tréning, že som cvičil prevažne v bazéne a cviky neboli náročné na moje pohybové ústrojenstvo, napríklad na kĺby. Maroš Molnár mi to nastavil veľmi dobre.

Čo ste považovali za takú najväčšiu pomoc alebo podporu?

Prví ľudia, ktorí mi najviac pomohli a čo by som chcel vyzdvihnúť, boli Maroš Molnár a Miško Páleník, naozaj skvelí odborníci. A dovolím si tvrdiť, že jeden z najväčších odborníkov na Slovensku, ktorý mi veľmi pomohol a som s tým človekom sem-tam v kontakte, je pani psychologička Sylvia Dančiaková. Ona mi veľmi pomohla v oblasti psychického nastavenia. Lebo keď sa človek psychicky nenastaví, tak vy môžete robiť, čo chcete. Oni vás donútia schudnúť za ten rok, dokopú vás k tomu, ale čo sa stane potom... Kamery zhasnú, ostaneš na to sám. A ja som bol v spojení s ľuďmi z Extrémnych premien a upozorňoval som ich na to, že potom, keď kamery zhasnú, ostanete na všetko sami.

Mali ste niekedy počas toho roka aj myšlienku, že to možno nezvládnete?

Nie, nikdy som nemal takú myšlienku. Celý rok som išiel. A to si dovolím tvrdiť, a potvrdí to aj moje okolie, moji kamaráti, známi, rodina, nikdy som nemal pochybnosti a ku koncu už som bol tak prepnutý, že už som ani pri sebe nikoho nechcel pri cvičení, išiel som si svoje a sám. Ja som sa rozprával s Marošom Molnárom a on mi vtedy povedal jednu takú vec. Ja som tomu vtedy nevenoval nejakú extra pozornosť, ale povedal mi: Buď tento rok sám na seba, sebec. Musíš to ty dať, musíš byť lakomý sám na seba, nechaj všetko za sebou a choď. A presne to tak bolo.

Čo bola vaša najväčšia motivácia, čo vás udržalo v tých správnych koľajach?

Rodina. To som spomínal aj v Extrémnych premenách, moja rodina, moji známi, kamaráti, ktorí ma podporovali. Všetci sa mi snažili veľmi pomôcť a to bola moja motivácia.

Aký to bol pre vás pocit vidieť sa v zrkadle stále menší a menší? A potom na záver, keď ste si naplno uvedomili, že ste zhodili takmer 180 kíl?

Ja som sa videl v zrkadle len na začiatku a na konci, nikdy som neriešil zrkadlo počas. Ale potom, keď som videl na gala rozdiel vo váhe a aj teraz, keď si to niekedy pozriem, tak si myslím, že je to neuveriteľná vec, čo sa mi podarilo.

Zmenili ste sa fyzicky, zmenilo vás to v niečom aj po psychickej stránke? Čo bola pre vás taká najvýraznejšia zmena, ktorú ste naozaj privítali?

Fyzicky som sa zmenil určite, ale čo sa týka psychickej stránky, to som sa zmenil veľmi. Osobnosť sa zmenila, to, kým som teraz a kým som bol. Veľakrát nad tým aj uvažujem, aké chyby som robil predtým a robím aj teraz, uznám si, ale čo sa na mne veľmi zmenilo, je pokora. Dokážem si priznať chybu a vo veľa prípadoch ľudia, ktorí chcú chudnúť, stále bojujú sami so sebou, lebo im chýba pokora. A kým tú pokoru človek v sebe nenájde, tak nemá šancu na úspech. Veď to je základ všetkého aj pri alkoholizme alebo narkománii, vtedy človek vždy najviac bojuje s tými, ktorí mu chcú pomôcť a keď nájdete v sebe pokoru, vtedy zvíťazíte.

Mali ste v živote nejaký sen, ktorý ste si mohli splniť vďaka tomu, že ste sa dostali na normálnu váhu?

Áno mal, letieť lietadlom. A teraz lietam pravidelne. To bol jeden z najväčších snov, ktoré som si splnil. Ale bolo toho samozrejme viac, chcel som napríklad aj tancovať s dcérou na stužkovej. Ale to lietanie, to sa vtedy, keď som vážil 300 kíl, nedalo.

Mnohí účastníci potom znovu pribrali. Čo je tým základom, aby si človek váhu udržal?

Ako som už spomenul, mňa nastavila pani psychologička. Samozrejme, váha môže kolísať, ja neviem, od tých 110 do 120 kg, takto sa držím, ale dokážem si povedať dosť, už keď sa to dvíha, červený gombík ide hore a váha klesá.

Na akej váhe ste teraz?

Teraz aktuálne 114 kg, ale hýbem sa od 110 do 120 kíl, podľa toho, na čo sa pripravujem, na aké tréningy. Napríklad teraz som začal s armwrestlingom, tak troška naberám a potom začnem napríklad viac behať, tak pôjdem na tých 110 kg. Ale moja komfortná váha je 110 až 115 kg. Mal som aj 98 kg, ale necítil som sa dobre, nebolo to pre mňa komfortné. Telo mi povedalo nie, takto to nebude a ja sa tým riadim.

Musíte si stále dávať pozor na jedlo?

Áno, do konca života, s tým sa treba zmieriť. Ľudia, čo mali takú nadváhu ako ja, dovolím si tvrdiť, už čo majú nad 140 - 150 kg, musia sa s tým zmieriť, že je to celoživotný boj. Nie, že teraz schudnem a bude to v poriadku. Nie, do konca života.

Ako ste prišli k tomu nápadu, že sa aj vy ste stanete trénerom?

Posledné 3 - 4 mesiace pred ukončením súťaže som bol kvôli chudnutiu taký oslabený, že som si začal prispôsobovať tréning pre seba. Ja som mal predtým veľa osobných trénerov, veď som sa pokúšal chudnúť 20 rokov, ale veľa vecí mi na tréneroch nevyhovovalo. Ja mám jednoducho takú rétoriku, že človek musí prísť na tréning rád. Dať si kávu, posedieť, posrandovať, musí byť vytvorená nejaká komunita ľudí, ktorí majú buď takýto istý problém, alebo ani nemusia mať problém s váhou, ale psychicky si chcú oddýchnuť. K nám do centra, ktoré vlastním a v ktorom aj pracujem, musí prísť človek s radosťou.

Ľudí musíte rozburcovať, posmiať sa s nimi a oni potom, keď aj nahodíte nejakú tému pri cvičení, tak si niekedy ani neuvedomujú, že odcvičia plnohodnotný tréning. Je to iné, ako keby boli niekde ticho v posilňovni a boli by znechutení, že zase musia ísť v stredu alebo v piatok na tréning a nechce sa im. Takto to nemá fungovať, človek musí prísť rád a naši klienti sa k nám tešia. Tým, že sa viem vcítiť do ľudí, ktorí chcú schudnúť, viem si urobiť názor po pár vetách, či je človek naozaj odhodlaný chudnúť alebo nie. Ja vytváram priestor na to, aby tu človek bol nastálo a patril do našej komunity, vtedy, keď si uvedomí, že je to problém na celý život.

Aký je to pre vás teraz pocit, keď vám pod rukami chudnú iní a pomáhate im zmeniť život?
Dobrý. Ale je to, ako to je, ľudia prichádzajú a odchádzajú, rotujú a viete, kedy je dobrý pocit u mňa? Keď ten človek schudne a prejde už na šport sám. Keď ho vidím na sociálnych sieťach alebo mi pošle fotku, že už sám športuje. Toto je pre mňa ten najlepší pocit a zadosťučinenie, keď si nájde svoju cestu.