Najznámejší vozíčkár Bekim: Asi som nejaký divný... Nič nie je TABU

Nad akým povolaním ste rozmýšľali ako dieťa? Čím ste chceli byť?

Chcel som byt kaderník alebo módny návrhár. (smiech) Nakoniec som skončil na stavebnej priemyslovke.

Váš život obrátila naruby nehoda v tínedžerskom veku. Všetci vás teraz poznáme ako nesmierneho optimistu. Ako ste však vnímali svoju situáciu bezprostredne po nehode? 

Ja som asi nejaký divný, ale neopúšťal som sa. Párkrát som sa opýtal sám seba, že prečo práve ja. Ale na tú otázku nebola odpoveď, tak som sa to pýtať prestal. No prešlo 19 rokov od úrazu a odpoveď som dostal. Mám s mojím kamarátom Mišom fitko pre ľudí na vozíku. Dokážeme im pomôcť. Pýtajú sa ma, ako som sa čo naučil a vidím, že moje rady im reálne pomáhajú. Takže tak. Niekto tu musí robiť osvetu. (smiech)

Vždy ste to mali v sebe, že ste chceli pomáhať aj ostatným?

Ťažko povedať. Všetko to prišlo nejako samo. Nikdy som nič neplánoval a tak isto je to aj tu. Ani neviem ako a zrazu s mojím spoločníkom Mišom pomáhame druhým.

Vaše prvé prognózy boli, že nebudete ani len sedieť sám, nieto stáť a chodiť. Bol nejaký konkrétny okamih, keď ste si povedali, že vy to predsa len zvládnete?

Povedal som si to hneď na začiatku a myšlienka, že to nezvládnem mi nikdy nenapadla.

Okrem optimizmu to zrejme chcelo aj dávku cieľavedomosti alebo rovno tvrdohlavosti. Dá sa to takto povedať? 

Určite! Myslím, že bez toho by to nešlo.

Z čoho ste čerpali tú silu nepoddať sa pesimizmu a beznádeji? 

Osobne si myslím, že to bolo viac faktorov. Rodina a kamaráti ma veľmi podporovali. Nebol čas na beznádej alebo zlé myšlienky.

Za tých takmer 20 rokov od nehody čo bolo vaším najväčším víťazstvom?

Keď som sa postavil prvý raz na vlastné a narodenie mojej dcéry. A celkovo rodina pokope.

Keď hovoríte o svojom živote po nehode, vyzerá to, akoby ste si zámerne dávali rôzne výzvy. Vy asi nemáte v povahe uľahčovať si veci. 

Pokiaľ by som si veci uľahčoval, tak by som to asi nikam nedotiahol. Milujem výzvy a rád ich plním, ale ja keď sa to niekedy nepodarí, nerobím si z toho hlavu. Skôr zasrandujem. (smiech)

Dnes ste naozaj známy komik. Kedy ste sa začali zaoberať myšlienkou, že by ste sa tým mohli živiť? Aká bola tá cesta k stand-upu? 

Bolo to asi pred ôsmimi rokmi, keď som to prvýkrát skúsil. Veľmi ma baví rozosmievať ľudí a v podstate ma to dobíja. Ani neviem ako a zrazu si na nás s Veľmajstrom Jerrym kupujú ľudia lístky. Momentálne obiehame Slovensko a skoro všetko je vypredané, čo nás veľmi teší.

Reagujú ľudia niekedy citlivejšie na váš humor len preto, že ste na vozíčku?
Niekedy aj áno, ale iba chvíľku a potom zistia, že mám posunuté hranice humoru a dávajú to. (smiech)

Je vlastne nejaká téma, ktorá je pre vás tabu? 

Asi ani nie. (smiech)

Okrem stand-upu aj moderujete. Čo je vášmu srdcu bližšie? Zabávať ľudí na pódiu alebo viesť rozhovory so zaujímavými ľuďmi? 

Ťažko povedať. Ako kedy. Striedavo.

Po svojom boku máte manželku Lauru. Prezradíte, čím si získala vaše srdce? 

Úsmevom. Je toho určite viac, ale toto bola prvá vec, čo ma očarila.

Už rok ste otcom, v čom to zmenilo váš život? 

Myslím si, že v rámci zodpovednosti. Pociťujem väčší strach. Ale je to to najkrajšie, čo môže byť a som extrémne vďačný za to, že máme zdravú dcérku.

Čo je to najdôležitejšie, čo by ste chceli naučiť svoju dcéru?

Aby bola pokorná a ľudská!