Neustále trápenie Gabiky Marcinkovej: Som dosť dobrá?

Kedysi ste sa venovali atletike, behali ste cez prekážky. Nad profesionálnou športovou dráhou ste nerozmýšľali?

Rozmýšľala som nad tým pár mesiacov, možno rokov, ale stoplo ma zranenie, ktoré by bolo pomerne veľkou komplikáciou. A treba priznať, že som nikdy nebola nejaký špeciálny talent, skôr som na veciach vedela pracovať a v zlepšovaní mi pomáhali poctivé tréningy, niekedy aj nad rámec požadovaného. A pomaly som si začala uvedomovať, že je čas rohodnúť sa – buď sa budem venovať športu naplno a neostane mi čas na iné veci mimo školy, alebo sa mi vypustením tréningov naopak uvoľní veľa času na to, aby som sa mohla venovať iným veciam, ktoré ma bavili – napríklad príprave na herectvo.

Prečo ste sa rozhodli pre herectvo?

Lebo som niekde v kútiku duše dúfala, že je to vec, ktorá by ma mohla veľmi baviť a napĺňať a doteraz som vďačná, že som v sebe našla odvahu, aj v mojom pomerne introvertnom období, aby som sa na VŠMU prihlásila. Dokonca aj počas školy som si nebola istá, či budem dostatočne dobrá, aby som sa tomu mohla ďalej venovať. Ale bola som si istá, že ma to vždy bude baviť, ak dostanem zaujímavé príležitosti.

Diváci by určite povedali, že to bolo dobré rozhodnutie. Vy ste ho nikdy neoľutovali?

Ani raz. Určite som mala pochybnosti, či na to mám a veľakrát som pod vplyvom nejakých okolností nepodala úplne ideálny výkon. Ale stále mám veľkú motiváciu rozmýšľať nad mojou prácou a snažiť sa ju robiť čo najlepšie.

Patríte k hercom, čo si zahrali aj v zahraničných produkciách. Ako sa vám to podarilo?

Mala som šťastie, že si ma zahraniční režiséri vybrali. Prvý „zahraničný“, teda český film (smiech) som točila ešte počas prvého ročníka na VŠMU, kde ma náš pán profesor Huba v podstate len vyslal, keď si od neho režisér Krejčík prosil tip na mladú herečku. Potom si ma tam už nejako odovzdali produkcie v rámci Českej televízie. No a ďalšie šťastie bolo, že režisér Fernando Mereilles hľadal do svojho filmu „360“ dve Slovenky. A potom ma v tom filme videl jeden rakúsky režisér a obsadil ma do svojho filmu... A takáto sieť náhod mi postupne ponúkala ďalšie príležitosti. Ale je pravda, že posledných osem rokov účinkujem len na Slovensku, občas Česku.

Akú najcennejšiu skúsenosť ste si z toho odniesli?

Obrovská skúsenosť pre mňa bola tráviť čas počas nakrúcania a cestovania s Madsom Mikkelsenom. Jeho herecké a ľudské vlastnosti sú pre mňa doteraz vzorom. Mads Mikkelsen je jeden autentický vyrovnaný človek, vedomý si svojich predností aj nedostatkov, človek, ktorý má v sebe veľa empatie a zároveň si dokáže sebavedomo udržať svoje hranice. Je priateľský a pracovitý. A už ho tu nechcem glorifikovať... (smiech) Ale ešte by som možno spomenula, že ma ohúrilo, ako organicky vie fungovať natáčací štáb pod vedením dobrého a láskavého režiséra. To som pozorovala hlavne počas filmu 360.

V tom čase ste boli na jednom americkom portáli zaradená aj do rebríčka najkrajších žien. Čo pre vás znamená takéto ocenenie?

Ani neviem. Je to taká zaujímavosť z môjho života, nič viac. Myslím si, že som sa tam dostala na základe tých mojich zahraničných filmov, ktoré si vážim viac. Krásu som v tom čase nepovažovala za svoju devízu.

Ako vy vnímate ženskú krásu? A kedy sa cítite naozaj krásna?

Mne sa veľmi páči, ak je žena autentická, ak sa vie veľa smiať a ak je zmierená sama so sebou. Mám pocit, že potom sa okolo nej šíri pokoj a pocit krásy, a to vôbec nemusí súvisieť s tým, ako vyzerá. Ale samozrejme, viem oceniť aj taký ten ideál krásy, ktorý tu momentálne vládne. Len si myslím, že pre nás všetkých – a predovšetkým pre naše deti – by bolo fajn pripomínať, že existujú aj iné druhy krásy. A ja sa vlastne cítim krásna presne v tých situáciách, ktoré som spomenula – keď sa smejem s ľuďmi, ktorých mám rada a keď nemusím nič predstierať. Čo sa mi stáva našťastie pomerne často.

Čo vlastne pre vás osobne znamená byť herečkou?

Ja som veľmi rada, že môžem byť súčasťou tímov, ktoré dokážu sprostredkovať emócie alebo nejaké myšlienky, ktoré sa môžu iných ľudí dotknúť a ovplyvniť ich životy. Som rada, že v rámci mojej práce stretávam zaujímavých ľudí. A som rada, že predo mňa vždy postaví nejakú novú výzvu. Takže mám pocit, že sa stará o môj osobnostný rozvoj a v prípade výnimočnej práce, ktorá príde raz za čas, sa môže postarať aj o rozvoj iných ľudí. Prípadne aspoň ich dobrý pocit. Aj to je vlastne dosť veľa.

V Letʼs Dance sme videli, že by ste mohli byť aj tanečnicou. Túžili ste po víťazstve?

Takto... ja som veľmi súťaživý typ. Jednoducho to mám v sebe, vnímala som do odmalička. Ale od istého veku – ktorý sa tak nejako prelína s obdobím, kedy sa mi narodili deti – som pochopila, že snaha byť najlepší je pre mňa veľmi stresujúca. A odvtedy som si stanovila za cieľ robiť maximum, čo dokážem a sama si dávať spätnú väzbu, čo sa mi podarilo a čo nie. A v čase Let’s Dance som považovala za najväčšie víťazstvo, ako veľmi ma to baví a ako na sebe pozorujem odvahu bez problémov tam každú nedeľu vystúpiť a ukázať, čo sa nám za týždeň podarilo aj nepodarilo dosiahnuť. Bola som veľmi rada, že sme postúpili do finále a bola by som veľmi rada, ak by sme zvíťazili. Ale absolútne súhlasím s tým, že si to Janka zaslúžila. A aj Vratko si to zaslúžil. A vlastne ďalším víťazstvom je to, že sme my traja ostali kamaráti, ďalej trénujeme a baví nás to.

Čo vás presvedčilo, aby ste súhlasili aj s účasťou na turné Let's Dance?

Nebolo treba presviedčať. Som rada za každú chvíľu, kedy môžem tancovať a v tejto šou je veľa ľudí, ktorých mám rada. Takže sa teším nielen na naše predstavenia, ale aj na čas, ktorý spolu strávime mimo vystúpení.