OPATOVSKÝ otvorene o problémoch: Ako s rodinou zvláda ŽIVOTNÚ ZMENU?

Počas prvej vlny pandémie ste mali rušno, presťahovali ste sa z Dunajskej Lužnej do Skalice, odkiaľ pochádza vaša manželka. Čo vás k tomu viedlo?
Skalica je nádherné mesto, sme tu naozaj šťastní. Katka tu má rodinu, veľmi dobre si rozumieme, ja veľa priateľov, športujem, otužujem, často chodím do lesa. Hlavne tu nie sú žiadne zápchy, zhon, všetko je blízko, teda dokonalé mesto pre život.

Bola to veľká zmena? V čom hlavne?
Bola. Nevedel som si predstaviť žiť inde ako v Bratislave a okolí. Do hlavného mesta som jazdil tri- až štyrikrát do týždňa, stretával sa s priateľmi, so spolupracovníkmi. Teraz tam chodím raz týždenne a musím priznať, že z bratislavského zhonu sa rád vraciam do pokojnej Skalice.

Je nepekná zima, zvýraznená globálnymi problémami. Na aké zimy si spomínate zo svojho detstva vy?
Som vianočné dieťa (narodený 25. 12., pozn. red.), sneh mi veľmi chýba. Ako chlapec som každé Vianoce jazdil na sánkach, boboch, guľovali sme sa a stavali snehuliakov.

Pred sviatkami ste zverejnili prvú pesničku s dcérkou Hankou - Snehuliak. Ako vám to spolu išlo?
Hanka má určite talent na spev, ale nechcem ju do ničoho nútiť. A tak to bolo aj so Snehuliakom - všetko išlo ľahko a prirodzene. Slová mi poslal môj textár Michal Mifkovič s odkazom, že ich napísal pre mňa a moju dcéru. Už odmalička s Hankou spievam, ale pesničku sme v pláne nemali. Ani klip. Skôr som to bral tak, že si ho natočíme na pamiatku, neočakával som taký úspech, ale jasné, že ma teší!

Chodí už dcérka do školy? Čo ju najviac baví?
Hanka je naše vytúžené dieťa, takže sa jej s manželkou veľmi venujeme. Je prváčka a mám radosť, že ju to baví. Pekne píše, číta. To, či bude speváčka, maliarka, umelkyňa alebo niečo úplne iné, je ešte vo hviezdach, no podporíme ju vo všetkom. Od budúceho roka by sme ju chceli prihlásiť na spev a hru na klavíri.

S manželkou Katkou ste spolu už 15 rokov. Je učiteľkou, sú vaše pracovné svety prepojené?
Moja žena nie je moja fanúšička. (Smiech.) Samozrejme, má srdcovky aj z mojej tvorby, napríklad Keď muž miluje ženu. Na moje koncerty chodí len výnimočne, nerada sa ukazuje v médiách. Nezobrala si ma ako speváka, ale človeka, ktorý vyznáva rovnaké hodnoty.

Vraj vás „zbalila“ aj na skalický trdelník...
Áno, no najmä ma očarila svojou prirodzenosťou. Prvýkrát sme sa stretli v lete 2006 v Rakúsku na kúpalisku, kde bola s kamarátkami. Vôbec nechcela ísť so mnou na ďalšie rande! No potom ju dievčatá „ukecali“ a odvtedy sme spolu.

Svoju vyvolenú ste teda spoznali už ako zrelý muž. Oplatilo sa počkať?
Áno, mal som už 36 rokov. Niektorí chlapi nedozrejú nikdy. Ja som šťastný, že sa mi to podarilo. Užívam si rodinu a domácu pohodu.

Stalo sa vám niekedy, že vám sláva stúpla do hlavy?
Jasné! Prvých desať rokov mojej kariéry to so mnou „triaslo“. Nedalo sa so mnou vydržať v muzikantských ani v partnerských vzťahoch. Keby ma moja žena spoznala pred tridsiatkou, asi by so mnou nevydržala. Našťastie som sa našiel, aj keď to chvíľu trvalo. Je mi veľmi ľúto, ako som sa napríklad zachoval k svojmu prvému producentovi Danovi Hádlovi, otočil som sa mu chrbtom a zato by som sa najradšej nakopal do zadku. Raz si urobím výlet do Prahy a za svoje otrasné správanie sa mu ospravedlním.

Čo by ste dnes povedali mladému Robovi Opatovskému v jeho hudobných začiatkoch?
Robo, netlač na pílu! (Smiech.) Ako mladý muzikant som bol zbytočne premotivovaný, nečudujem sa, že som v niektorých ľuďoch vyvolával zmiešané pocity. S vekom sa snažím o väčšiu ľahkosť a jednoduchosť. So speváckou technikou, ale aj s výrazom skladieb mi veľmi pomáha vokálna pedagogička Darinka Andučič Tóthová. Prelomovou skladbou bola pre mňa Keď muž miluje ženu s Oľgou Záblackou, ale aj Modlím sa hudbou s mladým básnikom Martinom Chudíkom.

Na konte už máte dosť spoluprác. Máte nejakú vytúženú do budúcnosti?
Album Vianočné duetá s dvanástimi autorskými skladbami bol krásnou muzikantskou jazdou, na ktorú nasadli Sima Martausová, Peter Cmorik, Miroslav Dvorský, Ľubica Čekovská, Monika Bagárová či Mária Čírová. Práve pracujem na pokračovaní albumu, ktorého súčasťou bude aj jeden výnimočný a charizmatický spevák. Dajte sa prekvapiť!

O rok oslávite päťdesiatku, cítite sa na svoj vek?
Vôbec sa na to necítim! Zdravotne som vo forme - otužujem, behám, športujem, chodím na výlety do lesa, a snažím sa byť aj mentálne fit. Pozitívne myslím, milujem svoju rodinu aj prácu, tvorím, stretávam sa s inšpiratívnymi ľuďmi. Priznám sa - cítim sa na tridsať!

Čo vás dokáže o ten úsmev pripraviť?
Ľudská závisť a obmedzenosť. Ale napríklad aj odpadky v lese.

Všetci dnes žijeme v užšej či širšej izolácii. Ako to ľudsky zvládate vy?
Ťažko. Chýbajú mi koncerty, ktoré boli súčasťou môjho života. Na to sa len ťažko zvyká. A nejde len o finančný dôsledok. Je to pozitívna droga a teraz mám absťák. Verím, že sa už v roku 2021 rozohráme – bol by som dokonale šťastný.

Myslíte si, že aj tieto ťažké časy v sebe nesú určité posolstvo?
Všetko zlé je na niečo dobré, len neviem, či sa ľudstvo dokáže poučiť. Naše správanie sa k planéte je na facku. Zabíja nás chamtivosť. Bohatí chcú byť ešte bohatší, žijeme rýchly a plytký život plný konzumu. Nemáme úctu k autoritám, učiteľom, starším, dokonca ani k vlastným rodičom. Hrozné je aj to, ako si znečisťujeme životné prostredie. Rodičia by mali byť pozitívnym príkladom pre svoje deti… a hlavne by sa im mali venovať, tráviť s nimi viac času.

Ktoré najdôležitejšie hmotné veci by ste si vybrali, ak by izolácia musela trvať ešte dlhšie?
Bežecké tenisky, knihy, gitaru a nahrávacie zariadenie, aby som si mohol zaznamenať hudobné nápady.

Hovoríme spolu na prelome rokov. Čo by ste popriali našim čitateľkám?
Zdravie, šťastie a veľa lásky!

Zmizne niečo dôležité
Spevák Robo Opatovský v uplynulom roku prišiel o veľkú časť príjmu. Koronakríza podľa neho ukázala aj to, že kultúra nepatrí medzi priority spoločnosti, ale aj to, že umelci nie sú hodnotení podľa svojej práce, ale skrz zveličené bulvárne titulky. „Potom je celkom pochopiteľné, že nás vnímajú ako snobskú kastu, čo aj náš premiér vyjadril veľmi otvorene. Nie je pravda, že umelci nepotrebujú pomoc. Aj my máme hypotéky, lízingy, úvery.

Ak by som nemal priateľov zo súkromného sektora a nepomohli by mi zafinancovať nový album, bolo by to ťažké,“ priznáva umelec. Mnohí muzikanti, s ktorými hrával, krízu zvládajú veľmi ťažko a viacerí si museli nájsť úplne inú prácu. „Jeden z najlepších zvukárov robí školníka, aby aspoň čiastočne zachránil rodinný rozpočet. Navyše, pomoc od štátu neprichádza včas. Vyzerá to, že kultúre sa reálne pomôcť nechce, len sa vytvárajú rôzne mediálne aktivity, z ktorých sa však ,nenajeme´. A čo je horšie, ničí sa to, čo už tak skoro nebude možné napraviť,“ kriticky uzatvára spevák.