Pariškovej Veľká noc NA FLORIDE: Túžim sa hýbať a voľne dýchať...

Konečne prichádza jar. Máte ju rada?
Áno, teším sa, keď mám okolo seba zeleň, všetko kvitne a konečne sa oteplí. Je príjemné pozorovať, ako sa príroda prebúdza a pribúda slnečných lúčov.

Obľubujete dlhé prechádzky v prírode alebo radšej leňošíte doma?
V uzavretých priestoroch som za posledný rok strávila až priveľa času – doma, v nemocnici, s rúškom či respirátorom na tvári. Chýba mi čerstvý vzduch, kyslík... Teším sa z každého voľného nádychu a výdychu. Takže v súčasnosti ma leňošenie doma vôbec neláka. Naopak, túžim sa hýbať a voľne dýchať. Jednoducho žiť.

Posledný rok bol veľmi ťažký pre všetkých, ale pre vás kvôli chorobe mimoriadne. Čo bolo najťažšie?
Prvá veľká rana prišla, keď som kvôli opatreniam musela zatvoriť moju škôlku. Nezabudnem na ten strašný pocit smútku, beznádeje a stresu. Pocit, že mi niekto zbúral to, čo som niekoľko rokov budovala a o čo som sa s láskou starala. Pocit zodpovednosti za zamestnancov... A vzápätí sa u mňa ohlásila rakovina.

Tvrdá nádielka od osudu…
Najskôr som sa psychicky zložila, preplakala som celé hodiny. A potom, tak ako už veľakrát v živote, som prosto zaťala zuby. Lebo mám troch malých synov, o ktorých sa musím postarať, môjho milovaného manžela Mirka, rodičov, brata, priateľov… Rozhodla som sa urobiť všetko pre to, aby som prežila.

Prežili ste aj pekné chvíle?
V tých najťažších životných situáciách sa odhalia skutočné charaktery ľudí, skutočné vzťahy. Potvrdilo sa mi, že môj manžel Mirko je úžasný chlap, že moje baby v škôlke nie sú len skvelé učiteľky, ale sú to dievčatá s veľkým srdcom. Že moja kolegyňa Evka Nocarová nie je len kolegyňa, ale aj priateľka, ktorá mi každý deň dodávala silu. Že môj šéf Rolo a všetci moji kolegovia sú mojou televíznou rodinou. Kvôli rakovine som spoznala veľa milých ľudí a potešili ma prejavy podpory od tých neznámych. Preto som sa aj počas náročnej liečby často usmievala.

Váš manžel je často v USA. Podporoval vás na diaľku alebo priletel za vami prvým lietadlom?
Všetko si v Amerike zariadil tak, aby urýchlene priletel za mnou. Od začiatku mi bol veľkou oporou.

Našťastie sa vám boj s Non-Hodgkinovým lymfómom podarilo vyhrať...
Zatiaľ... Celkom vyhraté ešte nemám. Šampanské vraj môžem otvárať, ak sa mi choroba do dvoch rokov nevráti. Každé tri mesiace musím chodiť na kontrolu. Zatiaľ priveľmi neoslavujem, aby som niečo nezakríkla. Teraz sa len teším z každého dňa.

Ako vám telo oznamovalo, že máte problém?
Neznesiteľne ma svrbelo celé telo. Od hlavy po päty a neustále. Myslela som, že je za tým extrémny stres alebo nejaká alergia. Do krvi som sa škriabala, no aj tak nič nepomáhalo. Trochu úľavy som pociťovala len vo vani s teplou vodou. Dokonca som vo vani aj spala. Len ma pri tom vždy niekto strážil, aby som sa neutopila.

To, že máte rakovinu, ste zistili len náhodou, vlastne vám život zachránila zhrubnutá cieva na krku a varovanie vášho otca...
Okrem svrbenia som pociťovala tlak na hrudi a v hlave, pocit škrtenia a únavu. To všetko som však pripisovala len extrémnemu stresu. Až keď mi výrazne navrela žila na krku a nevracala sa do normálu, poslala som tú fotku svojej mame. Tá ju v noci ukázala otcovi a ten mi hneď volal, aby som si okamžite zavolala záchranku.

Tá otcova intuícia bola veľmi správna…
Bolo hodinu po polnoci, povedala som si, že pôjdem, až ráno. Otec ma donútil ísť okamžite. Bál sa, že mám upchatú cievu a rána by som sa už nemusela dožiť. Našťastie mi švagriná Natálka dvihla v noci telefón a prišla k mojim chlapcom. No a po desiatich hodinách na urgentnom príjme lekári zistili, že cievy sú v poriadku, len na ne tlačí veľký nádor.

Liečba vám našťastie zabrala. Mali ste aj vedľajšie účinky?
Podstúpila som veľmi intenzívnu a drastickú chemoterapiu. Bola to jediná šanca, ako sa vyhnúť ožarovaniu hrudníka. Môj onkológ, docent Drgoňa, mi vysvetlil, čo ma čaká, takže som od začiatku vedela, že to bude náročný boj a že musím rátať aj s vedľajšími účinkami. Tie sa postupne aj objavili. To, že prídem o vlasy, ma trápilo najmenej. Potom prišli problémy s črevami, nechtami, extrémnym poklesom bielych krviniek, červených krviniek, bolesti kĺbov, výrazné hormonálne zmeny, slabosť, únava. Ale žijem! To je najdôležitejšie.

Prečo si myslíte, že za vznik vašej choroby môže aj stres?
Určite je za tým stres. A tomu sa už musím povinne vyhýbať. Mám zakázané sa preťažovať. No aj keby som chcela, už nevydržím toľko ako predtým. Rýchlejšie sa mi vybíjajú baterky. Preto si už teraz dobre rozmyslím, komu a čomu venujem svoju energiu.

Ako oslávite tohtoročné veľkonočné sviatky?
Rozhodne budú iné ako tie doterajšie. Už len preto, že ich budeme tráviť na Floride. Okrem slovenských tradícií, chlapci uvidia, ako vyzerajú veľkonočné sviatky v USA.

Pre pandémiu sa vyučuje najmä dištančne. Ako ste to zvládali s tromi synmi?
Bolo to pre všetkých náročné a veľmi stresujúce. Dlhodobé dištančné vzdelávanie je len slabou náhradou klasického vyučovania. Je mi ľúto, že deti zrazu začali tráviť priveľa času pri počítači a prichádzajú o normálne sociálne kontakty, o normálny školský život.

Traja chalani len tak neobsedia doma, bolo ťažké držať ich zavretých v byte?
Chalani boli zvyknutí každý deň športovať. Zrazu uviazli v trojizbovom byte bez balkóna. Navyše, ja som s nimi zo zdravotných dôvodov nemohla chodiť von. Bolo mi ich veľmi ľúto. Aj preto sme sa nakoniec s Mirkom rozhodli, že ich zoberieme na Floridu. Chodia tu do školy, zároveň si doma robia zadania pre slovenskú školu. Každý deň športujú, bicyklujú sa, behajú po vonku.

Takže ste vlastne odišli dovolenkovať na Floridu?
Nie, toto nie je dovolenka. Môj manžel žije v USA už takmer tridsať rokov. Pracuje tu a žijú tu aj jeho dve dcéry Lilka a Lejka. Akurát sme sa rozhodli presťahovať z Kalifornie na Floridu. Náš nový americký domov je v Orlande. Prišli sme sem so synmi na niekoľko mesiacov.