Paťa Jarjabková prehovorila o pekle s manželom. Takto ju ničil, kým sa vzoprela

Patrície sa pýtal magazín Život.

Ako ste sa cítili, keď sa vám pred očami menil milujúci manžel a starostlivý otec na alkoholika?

Bolo to veľmi ťažké, pretože som ho mala veľmi rada. Bol to naozaj výnimočný človek a pomaly sa menil. Často som hovorila, že vedľa seba stoja dvaja ľudia – naša ťažko postihnutá dcéra, ktorá sa ráno zobudí a začne na sebe makať, aby sa posúvala vpred, a môj manžel, ktorý sa ráno zobudí a hneď sa musí napiť alkoholu. „Skončíš v nejakom ústave na vozíčku. Zastav to a ja ťa budem povzbudzovať, ale keď sa nepôjdeš liečiť, skončí sa to zle,“ hovorila som mu.

Ale on to podceňoval, myslím, že vtedy už nemal silu s tým bojovať a ešte viac pil. Bolo to ťažké aj smutné, lebo deti ho milovali, rady sa s ním smiali, milovali jeho humor, manžel bol veľmi vtipný človek. Nechcela som im zobrať ocka. Keď som sa nakoniec rozhodla, snažila som sa im vysvetliť, že toto už nie je náš ocko, toto je chorý človek.

Kedy ste si začali uvedomovať, že z jeho strany už išlo aj o psychické ubližovanie smerom k vám?

Manžel neveril, že podám žiadosť o rozvod. Stále veril, že toho nie som schopná. To sú také schémy, teraz to už viem. Muži si myslia, že ženy to neurobia, že sa budú báť taký krok urobiť, zastrašujú ich, urážajú a my ženy uveríme, že sme nič, že sme neschopné a môžeme byť rady, že ich máme.

Aj mňa to dostalo napriek tomu, že som bola vtedy úspešná, moderovala som, hrala divadlo, napriek tomu som mu uverila, že som nič, že sa neuživím a on ma nebude finančne podporovať. Ostanem ako taká chudera bez všetkého. Ja som tomu verila.

My ženy sme také krehké bytosti. Dlho nám trvá, kým sa dostaneme do bodu, keď si povieme – a dosť! Tá cesta k tomu bodu je asi najhoršia, ale následne to rozhodnutie je ako nádych a potom už ideme. A každá má ten bod inde. Štyri roky mi to trvalo, riešila som to s kamarátmi, poznali ho, videli, ako sa mení na niekoho iného. Bolo to hrozné. Už bolo bežné, že sme volali policajtov.

A dôvodom bolo to, že bol násilný?

Nebol násilný v zmysle, že by ma tĺkol alebo bil, naháňal so sekerou v ruke. Niekoľkokrát mi vykrútil ruky, vyfackal ma. Ja som sa skôr bála, že sa do neho pustím, pretože som bránila deti. Robil nám také absurdné veci, psychiatrické. Michala išla spať a on chodil a zapínal nahlas televízor. Ja som ho vypla a on ho zase zapol. Alebo spala u nás kamarátka a on za nami chodil a každých päť minút klopkal a hovoril jej: „Danica, už by si mala ísť domov.“ Bolo to doslova na prášky.

Keď sme už boli rozvedení a ja som sa zoznámila so svojím súčasným manželom a on zistil, kde bývame, chodil a lepil mu stierače alebo mu za­trel farbou svetlá. Bolo to tragické, stal sa niekým iným. Už to nebol Ľuboš, ktorého som mala rada a ktorého som obdivovala. To bola troska, ktorá s tým nechcela nič urobiť. Hoci mu všetci pomáhali, on to nechcel. 

Pre každú ženu musí byť veľmi zraňujúce a bolestivé, že skončí s deťmi v útulku...

Dlho som s tým bojovala. Nechcela som tam ísť. Hovorila som si, že to je absurdné. A keď som sa dala konečne presvedčiť, aby sme sa tam išli aspoň pozrieť, tam som sa prvýkrát upokojila, sadla som si v takom uzavretom dvore na lavičku, okolo napadané farebné lístie, a ja som prvýkrát prestala plakať. Stále som totiž poplakávala, bola som úplne na franforce. Bola som taká rozpadnutá, pretože chránite deti, neviete, či je to správne. Bojíte sa, z čoho budete žiť. Tam som zistila, že mám konečne bezpečie.

V tom sociálnom bývaní býval aj policajt. Och, aká úľava! Zrazu som sa upokojila, vydýchla som si a konečne som uverila tomu celému, že môžem mať svoj priestor, môžem byť sama za seba, nik nevie, kde bývam, a som v bezpečí. A vykročila som vpred. Aj nebo mi potom pomohlo.

Po troch mesiacoch mi kamarátka volala, že má pre mňa prenájom. Takže sme sa presťahovali. Dostala som dobrú pracovnú ponuku, miesto asistentky poslanca NR SR pre sociálne veci. Rok predtým by som určite takúto ponuku nebola zobrala. Povedala som si, že idem. A pomaly, krok za krokom som sa už naozaj od manžela oslobodzovala.

Ťažko sa mi ešte chodilo na súd, keď som sa mala s Ľubošom stretnúť a počúvať o sebe špinu, klamstvá a urážky, to bolo náročné. Ale medzitým som si už vydýchla. Urobila som si kurz sociálnej práce zameraný na podporu žien, obetí domáceho násilia, kde som pochopila, že veľmi veľa žien prežíva veľmi podobné veci. Sú to akoby rovnaké schémy, ktoré fungujú v týchto situáciách...