Preskočiť na hlavný obsah
Reklama

Pavlíkovej manžel musí zúriť: „Páčia sa mi mladí chlapci, aj ja im!“ priznáva herečka! (FOTO)

Reklama

V seriáli Oteckovia hrá neznesiteľnú svokru Mariku. S manželom Igorom má

Eva Pavlíková (57) dcéru Katku, ktorá je ako hudobníčka známa pod menom Katarzia.

Je údelom svokier miešať sa mladým do života alebo to tvrdia iba zlé jazyky?
Ťažko to zovšeobecňovať. Nájde sa veľa dobrých svokier, ktoré sú ochotné pomáhať mladým, ak to potrebujú, aj bez toho, aby im zasahovali do súkromia. Ak sa raz stanem svokrou, budem sa snažiť dobre vychádzať so svojím zaťom a hlavne mi bude záležať na tom, aby k nám mladí chodili s radosťou.

Nekoná vaša seriálová Marika až priveľmi pod vplyvom nespravodlivého hnevu?
Zdalo sa mi, že scenáristi píšu Mariku jednostranne, na druhej strane je pochopiteľné, že sa k zaťovi nespráva veľmi korektne, lebo jej zomrela dcéra. Aj keď on za to nemôže. Ja by som nič nerobila z toho, čo robí Marika.

Takéto roly diváci nemajú veľmi v láske…
Bála som sa, že ľudia budú na mňa na ulici pľuť, ale našťastie nie. Sympatické postavy sú na tom lepšie. Aj ja by som si rada zahrala takú, aby ma všetci milovali. A mohla by som mať s niekým aj harassment... (Smiech.) Scenáristi neraz píšu ženy v mojom veku ako negatívne postavy. Neviem, či mali takú skúsenosť, ale nie všetky sme mrchy, zákerné a zlé ženy.

Aký vzťah ste mali so svojou svokrou vy?
Už ju nemám, zomrela pred ôsmimi rokmi. Náš vzťah prechádzal vývojom. Keď ma Igor priviedol predstaviť svojej mame, otec mu už vtedy nežil, obe sme sa snažili vyzerať v čo najlepšom svetle. Jasné, že ženy, ktoré milujú toho istého muža, jedna materinskou, druhá partnerskou láskou, sú v kŕči a snažia sa navzájom urobiť dobrý dojem. Po svadbe začnú postupne obe vystrkovať pazúriky.

A keď sa vám narodila Katka?

Je dôležité, ak máte v rodine niekoho, kto vám pomôže s dieťaťom. Hoci to pre moju svokru nebolo prvé vnúča, zvykli sme si na seba a naučili sa spolu vychádzať. Časom som ju mala naozaj rada. Navyše, bola vynikajúca kuchárka.

Naučili ste sa od nej niečo?
Veľa vecí. Keď navarím a môj muž povie, že je to ako od mamy, je to pochvala. Pritom ona varila od oka.

Aj vy máte taký odhad?
Po svokre zostala kopa receptov, ale všetky bez názvu a bez postupu. Značila si iba suroviny a ingrediencie. Aj moja babička z maminej strany, ktorá bola Maďarka, robila všetko od oka. A varila fantasticky.

Čo urobíte, ak sa raz objaví vaša dcéra vo dverách s chlapom, ktorý sa vám vôbec nebude páčiť?
V prvom rade, dôverujem svojej dcére a jej výberu. V mnohom sme si podobné, zatiaľ všetci potencionálni zaťovia boli milí, sympatickí a šikovní chlapci. Až som jej povedala, nech už domov nevodí nikoho, kým to nebude vážne.

Katkino umelecké meno je Katarzia. Padlo či nepadlo jablko ďaleko od stromu?
Trikrát bola na prijímačkách na herectvo a ani raz ju nezobrali. Nepripravovala som ju, lebo keď som jej hovorila, aké má nedostatky, nepáčilo sa jej to. Pritom byť herečkou znamená celý život počúvať od režisérov, čo robíte zle. Začala však skladať hudbu, písať si texty-básne a spievať. Prvý koncert mala na nádvorí akéhosi starého domu a bola som nadšená, lebo aj texty sa mi veľmi páčili. Nevybrala sa komerčnou cestou, preto to v muzike nebude mať ľahké.

Herečka závisí od režiséra, kedy ju „vyzve do tanca“. Dovolí si režisér aj vám povedať kritickú pripomienku?
Samozrejme. Som pokorná, ochotne sa odovzdávam do rúk dobrých režisérov. Vlastne som mala vždy na nich šťastie. Som typ premýšľajúceho herca, svoju rolu sa snažím dotvoriť a urobiť režisérovi i divákom radosť.

Najväčšou odmenou je zažiť po predstavení potlesk postojačky. Stretávate sa s pozitívnymi ohlasmi aj v uliciach?
Áno. Napríklad ide oproti mne Rómka, prstom mi pichne do brucha a uznanlivo povie: „Schudla si, moja.“ Hneď mám dobrý deň. (Smiech.)

Herec potrebuje po náročnej práci vypustiť paru. Ako relaxujete?
Pri koníčkoch, ktoré úzko súvisia s mojou prácou. Radšej zájdem na dobrý film do kina, než by som mala doma vysedávať pred telkou, rada chodím aj na koncerty mladých, zaujímavých kapiel. A rada čítam, najmä poéziu.

Opakom mestského sveta je vaša chalupa neďaleko Nitry…
Máme ju v Červenom Hrádku. Keďže som stále medzi ľuďmi, milujem prírodu a samotu. A spoločnosť nám robí aj Linda. Niekto tohto orieška vyhodil ako šteňa a teraz nám zapĺňa prázdne miesto po Katke, ktorá žije v Prahe. Nikdy som si nemyslela, že raz budem psičkárka.

V teplejších mesiacoch žijete na chalupe. Pestujete aj zeleninu?

Zeleninu nie, ale mám tam kvety. A je tam veľa dobrých a zlatých ľudí.

Spomeniete si občas aj na pohyb?
Fitnescentru sa vyhýbam, „trénujem“ s Lindou, v lete aj trikrát za deň. So susedou prejdeme po poliach rýchlou chôdzou päť až osem kilometrov. Pre prácu som už pomaly nevedela, čo je čerstvý vzduch, pritom mám alergiu na divadelný prach. Musím však zaklopať, posledné tri roky som nebola chorá.

Nezdá sa, že by ste milovali ordináciu plastického chirurga…
Nemám žiadnu plastiku. Podľa mňa má každý takú tvár, akú si zaslúži. Ja už princezné hrať nemusím. Nechcem vyzerať mlado, ale normálne. Marcela Laiferová spieva: „Na čo som všetko poprežívala, aby som to teraz poprešívala?“

Ani pleť vám nerobí problémy?
Hoci pri svojej profesii si niekedy aj trikrát za deň maľujem tvár, myslím, že mám dobrú pleť. Aspoň podľa svojich kolegýň. Vrásky treba prijať, patria k veku.

Ešte povedzte, že sa vám páčia mladí chlapci…
Jasné. Aj ja sa im vraj páčim, ale keď sa mi zdá, že už by tam aj niečo mohlo byť, povedia: „My si vás tak vážime, pani Eva.“ Hovorím mužovi: „No vidíš, Igorko. Buď pokojný, nič sa nestane. Oni si ma iba vážia.“

Rada varíte. Čo také gurmánske?
Obyčajné jedlá, aké varili naše staré mamy. Tie moderné na tanieri vyzerajú skvelo, ale musíte si po nich ešte dať klobásu. Pre svojich priateľov v Nitre, čo sú hlavne lekári a výtvarníci, robím párty. Navarím, napečiem, napríklad sviečkovicu alebo moravského vrabca, hrnčekové koláče, do ktorých dám všetko možné, alebo uvarím polievku s domácimi pečeňovými knedličkami. A pri dobrom vínku sa rozprávame a rozprávame…

Kliknite do GALÉRIE fotografií herečky pod článkom.

Autor: Emil Babín
Foto: Lýdia Czakó

Vyberáme pre vás niečo PLUS