Pražské sídlo je jej druhý domov! Zuzana Kronerová si na Slovensku už toľko nezahrá

Spolu s manželom aj dcérou vás potrápil COVID-19 a mali ste pomerne ťažký priebeh. Už ste v poriadku a plnej sile alebo ešte máte nejaké ťažkosti?
Priebeh ochorenia nebol úplne ľahký, ale až spätne sme si uvedomili, že sme to brali pomerne na ľahkú váhu. Bolo to takmer pred rokom a pol, keď sme ešte mali málo informácií o tom, čo všetko môže vírus spôsobiť. Vtedy sme ani nepoznali nikoho zo známych, kto by už ochorenie prekonal. Čudovali sme sa, prečo kamarátka lekárka, ktorá nás denne sledovala, ako sa máme, má o nás také obavy. Pochopili sme to až neskôr, keď viacero našich známych na kovid zomrelo. Mne trvalo päť týždňov, kým som bola zase naozaj fit. Myslím, že sme mali šťastie.

Ste známa tým, že čo máte na srdci, to aj na jazyku. Čo vás v tomto období znepokojuje?
To, že sa nedokážeme ako spoločnosť zomknúť a byť solidárni s druhými. Som prekvapená, že sa dvíha akási vlna individualizmu a sebectva. Mrzí ma to, lebo akoby pomaly prestávalo platiť, že byť arogantný a sebecký je čosi neslušné, nevhodné, neprijateľné. Možno je to skreslený pocit, lebo tí, ktorí sú orientovaní hlavne na seba, sú viac viditeľní a dokážu sa vo väčšej miere presadzovať vo verejnom priestore a na sociálnych sieťach. Preto ako večná optimistka verím, že je to iba zdanie, istý prejav únavy spoločnosti. A dúfam, že keď sa spamätáme zo zmätkov okolo pandémie, začneme byť k sebe zase slušnejší a ústretovejší.

Prečo je to také dôležité?
Lebo svet je dnes zložitý, čaká nás veľa globálnych problémov a nástrah, ktoré nebude ľahké zvládať. Ak sa sústredíme na to, čo je bytostne dôležité, je nádej, že to zvládneme. Ale ak sa budeme hádať o hlúpostiach, nečaká nás nič dobré.  

To, čo sa dnes deje v spoločnosti, vás teda hnevá. Čo najväčšmi?
Najmä to, ako sa niektorí ľudia správajú k vedcom a lekárom. Namiesto toho, aby sme ich podporovali, vytvárali im dobré podmienky a tým najlepším boli vďační, že neodišli do zahraničia za lepším ohodnotením, niektorí na nich priam nevyberane útočia. Ako keby oni boli na vine problémom, ktorým čelíme. Rovnako ma trápi, ako klesá spoločenský status učiteľov. Nielenže ich nedokážeme ohodnotiť tak, ako by si zaslúžili, ale školy a pedagógovia sa často stávajú aj terčom arogancie rodičov. A pritom kvalitné vzdelanie, už od základnej školy, je nutná podmienka, ak sa chceme ako spoločnosť posunúť ďalej a vybudovať u nás dobré podmienky pre život.

Musí byť náročné, keď súbežne pracujete na Slovensku aj v Česku. Ako to zvládate?
Účinkovanie a pobyt v Česku a na Slovensku striedam po dlhších časových úsekoch. Teraz mám viac pracovných povinností v Prahe ako v Bratislave. Preto to nie je až také náročné, ako keď som kedysi pendlovala takmer denne. Zatiaľ je to skôr osviežujúce. Divadlá v Česku hrajú bez prerušenia od leta, takže som bola v práci väčšinou v Prahe a v Bratislave skôr na dovolenke.

Herecký chlebíček nie je vždy voňavý a mäkký, ale občas aj poriadne tvrdý. Oľutovali ste niekedy to, že ste sa vybrali touto cestou? Alebo viete si samu seba predstaviť v inom povolaní?
Herecký chlebíček je predovšetkým veľmi neistý. Študent na vysokej škole máva iba hmlisté predstavy o svojej budúcej kariére. Nie je ľahké rozhodnúť sa, ktorým smerom má zmysel sa pustiť. Kto sa rozhodne pre hereckú dráhu, musí rátať s tým, že sa vydáva na zaujímavú, ale neistú cestu, kde často nebude celkom pánom svojho osudu. V mladosti som uvažovala o réžii, no lákala ma aj dramaturgia. Napokon som k obom profesiám pričuchla, keď som začala vyučovať hereckú tvorbu na Divadelnej fakulte VŠMU, to ma ohromne bavilo. Keby som zistila, že ako herečka už nemám čo povedať, pokojne pôjdem robiť niečo užitočné ako dobrovoľníčka.

Pomýšľate už aj na dôchodok a sladké ničnerobenie alebo ešte túžite dlhé roky hrať?
V dôchodkovom veku už som, ale v našom fachu na rokoch až tak nezáleží. Divadlo aj film potrebuje hercov v každom veku. Neviem, čím to je, ale čím som staršia, tým viac a zaujímavejších ponúk dostávam. Preto ešte nemám čas rozmýšľať o odpočinku a ničnerobení. Ničnerobenie je pekná vec, rada sa mu občas oddám, ale keby trvalo pridlho, bolo by asi až únavné.

Kto bol inak pri vašich hereckých začiatkoch najväčší kritik? Otec, mama? Boli na vás prísni?
Obaja rodičia ma neraz poriadne skritizovali. Mali na to, samozrejme, ako skúsení herci argumenty. Už v škole som závidela spolužiakom, lebo ich rodičia boli zo svojich ratolestí unesení. Preto, lebo neboli herci. Vtedy som si hovorila, aké to mám ťažké, ale dnes som otcovi a mame za tú kritiku vďačná.

Vaše manželstvo trvá už vyše 30 rokov a neplní stránky bulváru. Máte teda už právo radiť, ako žiť šťastne v páre. Poradíte?
Nerada poučujem, môžem sa len podeliť o svoju skúsenosť. Prvým predpokladom je dobrý výber partnera. A to vám neomylne napovie srdce. Skrátka, cítite, že toto je ten pravý. Potom treba na vzťahu aj pracovať. Nerozchádzať sa hneď po prvom konflikte. Výborné je, keď majú partneri spoločné záujmy a zmysel pre humor, ten je vo vzťahu podľa mňa kľúčový! Dokonca by som s trochou nadsádzky povedala, že manželstvo sa bez humoru vydržať nedá.

Tento rok oslávite krásne životné jubileum. Čo by bol pre vás najkrajší darček? Túžite aj po niečom materiálnom?
Čo sa týka materiálnych statkov, netúžim po ničom. Azda spoznať ešte zopár miest na Zemi, ktoré som nenavštívila. Ako darček by som si želala len to, čo asi každý. Zdravie pre seba a svojich blízkych. A ak je to možné, pokoj a mier na celom svete. 

Dali ste si na tento rok nejaké predsavzatia?
Nikdy si nedávam predsavzatia na Nový rok, lebo takéto sľuby sa málokedy dodržia. A keď sa už chcem pre niečo prospešné a užitočné rozhodnúť, mám na to predsa celý rok, môžem to urobiť kedykoľvek.