Prečo Arabela kedysi zmizla z obrazoviek? Túžila som po… (ROZHOVOR)

V rozhovore sa dozviete:

Čo spôsobilo, že ste sa herectvu dlho nevenovali? Boli to len životné udalosti, alebo ste chceli aj pauzu?

Bolo to čisto súkromné rozhodnutie. Nielenže som chcela, ale hlavne potrebovala pauzu. Odstup. Dnes, takmer po 40 rokoch života v zahraničí, môžem potvrdiť, že toto rozhodnutie bolo správne. Bol to akýsi únik do neznáma. Únik z úspešne rozbehnutej kariéry, únik pred slávou a jej následkami. Únik zo stroskotaného manželstva a ďalších neúspešných vzťahov. Ale predovšetkým som túžila po slobode. Túžila som po šťastnom manželstve. Túžila som žiť v kompaktnej rodine a vychovávať deti spolu s manželom. A keď som konečne životnú lásku stretla, túžba po rodinnom zázemí bola taká silná, že som hneď po narodení syna Harryho v roku 1987 radikálne ukončila všetky umelecké aktivity a dala dokonca aj výpoveď v divadle.

Ktorá z tých aktivít, ktorým ste sa potom venovali, vás napĺňala najviac?

Popri bilingválnej výchove dvoch detí ma zamestnávali naše domáce zvieratká a toto obdobie pokladám emočne za najintenzívnejšie a najkrajšie. Inak som sa zdokonaľovala v nemeckom jazyku a čítala som aj české a slovenské knihy, aby som materinskú reč nezabudla. V 90. rokoch, keď som žila v Prahe, učarovali mi parfumy a kozmetika svetových značiek, ktoré som zastupovala na tunajšom trhu. Toto obdobie nazývam voňavým a kreatívnym. V rokoch 2005 ž 2010 som aktívne predávala ručne maľované medovníky a veľkonočné kraslice, ktoré som kupovala na Slovensku. Krásna, vznešená a reprezentatívna práca. Prešla som mnoho kultúrnych pamiatok a spoznávala historicky zaujímavé hrady a zámky v Nemecku. Ľudové umenie ma vždy fascinovalo, dodnes obdivujem ľudovú hudbu, tanec, ručné práce z prírodných materiálov. Zbožňujem staré zvyky a tradície. To všetko mi pripomína moju domovinu, moje filmové začiatky.

Aké to pre vás bolo, keď ste sa po 30 rokoch opäť vrátili k herectvu?

Úprimne, nečakala som to. Bol to obrovský dar, životná šanca ako v rozprávke. Tá ma totiž poznamenala na celý život. A tak z rozprávky do rozprávky… Asi patrím k tým vyvoleným. Umelecký vlak je rozbehnutý a naberá na rýchlosti. Pri každej zastávke pristúpi mnoho nových zaujímavých ľudí a teda pribúdajú aj nové projekty. Svoju hereckú kariéru chcem dotiahnuť do konca, do finále.

Po tých rokoch vás aj niečo zaskočilo vo filmárskej brandži, či už pozitívne alebo negatívne?

Negatívne vnímam rýchlosť, unáhlenosť, ukričanosť, mnohokrát i neprofesionálny prístup k práci. Chýbajú dobré predlohy, zaujímavé filmové scenáre, nové neopozerané tváre… A hlavne stále viac chýbajú finančné prostriedky. Za pozitívny považujem prístup a nasadenie mnohých filmárov priamo na pľaci, ktorí odvádzajú veľkolepú a pozoruhodnú prácu, a to mnohokrát za ťažkých pracovných podmienok.

Ako vníma vašu obnovenú hereckú kariéru váš manžel?

To nebolo na začiatku až také jednoduché. Ale pri veľkom rešpekte a úcte k manželovi priznávam, že naše niekoľkohodinové konštruktívne rozhovory boli z manželovej strany nakoniec pozitívne prijaté a akceptované. Chápal.

Kedy a kde ste sa vlastne spoznali? A ako ako sa dozvedel, že ste pôvodným povolaním herečka?
Spoznali sme sa v Rakúsku v roku 1997 ako obchodníci. On s autami, ja s parfumami. O hereckých aktivitách sa dozvedel až niekoľko rokov po svadbe, keď nás prišla navštíviť česká redaktorka kvôli rozhovoru.

Ste spolu už 26 rokov – aký je váš osobný recept na šťastné manželstvo?

S manželom sa poznáme takmer 27 rokov, striebornú svadbu budúci rok plánujeme osláviť vo veľkom s rodinou a priateľmi. A recept na šťastné manželstvo? Neexistuje. Ale kiež by bol. Mnoho manželstiev by taký recept privítalo. Žiaľ, v dnešnej dobe sa aj dlhoročné manželstvá čoraz viac rozpadávajú. Láska, dôvera, úcta, porozumenie, úsmevy, pohladenie, rešpekt, ohľaduplnosť aj humor patria ku každodennému zdravému vzťahu.

Z tých predchádzajúcich vzťahov ste si odniesli aj nejaké poučenie, zmenili vás v niečom?

Každý vzťah ma posúval ďalej. I v stroskotanom manželstve som prežívala šťastné chvíle, na ktoré rada spomínam. Som presvedčená, že vzťahy, i nemanželské, ma pribúdajúcimi rokmi pozitívne ovplyvnili a zmenili. V každom manželstve som rástla, dozrievala, učila sa, objavovala a skúmala nové veci, riešila nepredvídateľné situácie, preceňovala svoj zdravotný stav, bojovala s emóciami. Dnes nachádzam a objavujem nezaostrené obrázky z bývalých vzťahov v starých albumoch. To je poklad, verte mi. Ukryté doživotné spomienky. Albumy síce postupne likvidujem a vyraďujem, ale fotografie digitalizujem.

Zažili ste aj s Tonim nejakú krízu?

Krízovým obdobím si musí prejsť asi každý manželský pár. Človek je zmýšľajúca bytosť z mäsa a kostí, každý z nás má právo dopustiť sa chýb. Ale dôležité je vedieť odpúšťať a zmieriť sa. S mnohými ľudskými chybami treba vedieť zaobchádzať a tolerovať ich, vedieť s nimi žiť. Len, prosím, nikomu vedome neubližovať! Chyby sa dajú riešiť, napraviť a korigovať. Z chýb sa treba učiť. Ja hovorím, že zdravá kríza je ako liek. Elixír, ktorý omladzuje, utužuje a prehlbuje manželský vzťah.

Zo Slovenska ste odišli pred mnohými rokmi, máte už iné občianstvo, alebo ste stále hrdá Slovenka?

Nezapriem svoj rodný kraj, slovenskú zvučnú reč, ani slovensko-maďarské korene. Žijem v zjednotenej demokratickej vysoko vyspelej Európe, vlastním nemecký pas, hrdo sa hlásim k slovenským tradíciám a zvykom, milujem české vepřo, knedlo, zelo a sviečkovú. Aj v srdci zostanem naďalej dieťa z generácie česko-slovenskej federácie.