Přemek Boublík odhalil svoje súkromie. Toto ste o ňom tušili?

Vy ste sa narodili v Česku, rodičia sú Česi, alebo tvorili zmiešaný česko-slovenský pár?

Mama a otec sa narodili v Čechách. Mamina mama však pochádzala zo Spišských Vlachov na Východnom Slovensku, a tak mi žilách koluje aj časť slovenskej krvi. A otcov pradedko bol potomkom nemeckej slúžky. Tá musela opustiť nemecké panstvo, pretože čakala nemanželské dieťa so šľachticom, ktorý ju odtiaľ vyhnal. Čiže je vo mne aj trocha nemeckej krvi.

Vyrastali ste potom v Košiciach. Akou rečou ste vlastne začali hovoriť ako dieťa? Ste obojjazyčný?

Po rozvode rodičov som do štyroch rokov vyrastal v Žatci v Čechách. V roku 1988 sa mama zamilovala so slovenského vojaka, ktorý tam bol v 3. divízii protivzdušnej obrany štátu. Rozhodli sa zobrať a spolu presťahovať do Košíc za jeho rodičmi. Doma sme vždy hovorili po česky a nevlastný otec sa prispôsobil. Na verejnosti sme hovorili po slovensky. Tak to zostalo doteraz. S rodinou sa doteraz rozprávam vždy výlučne po česky.

Študovali ste konzervatórium, potom VŠMU. Odjakživa ste teda vedeli, že chcete byť hercom?

Odjakživa určite nie. (smiech) Odmalička som bol neposedný vetroplach, dnes by použili výraz ADHD, čiže problémový žiak, užíval som si radšej prítomnosť a na budúcnosť nikdy nemyslel. Zlom prišiel až s otázkou, kam na strednú školu. Keďže som v tom čase navštevoval už druhým rokom dramatický krúžok, kam som chodil veľmi rád, moja mama mi navrhla skúsiť konzervatórium. Ale máme v rodine pamätný dialóg medzi mnou a starým otcom. Pýtal sa ma asi ako desaťročného: "Ty kluku, co chceš v životě dělat, když se tak špatně učíš?" Odpovedal som: "Já se učit nemusím, protože já budu dělat šaška v divadle."

V mladosti ste boli súčasťou spoločenstva Hare Krišna – čo vás na tom lákalo?

Na konzervatóriu sa mi príliš nedarilo. Moja neprispôsobivá povaha v kombinácii s priatelením sa s najproblémovejším žiakom školy prinášali len neúspechy a odsudzovanie. Navyše náš pedagóg herectva, ku ktorému som vzhliadal a ako jediného rešpektoval, z existenčných dôvodov opustil po dva a pol roku školu a ja som upadal ešte viac. Nie krátko po ňom vyhodili zo školy môjho problémového priateľa, spolužiaka, mimochodom veľmi talentovaného, pre neprispôsobivé správanie. Dovtedy som nadobúdal pocit, že v herectve môžem niečo dokázať, no s jeho odchodom si náš ročník pohadzovali ako horúci zemiak a vystriedalo sa pri nás niekoľko pedagógov. S nikým som si už tak nerozumel. Priebojný ani výrazný som veľmi nebol a od žiadneho východoslovenského divadla som ponuku nedostal. V tých rokoch okrem divadelných príležitostí bolo v Košiciach pre hercov veľmi málo práce. Čelil som existenčnej otázke a s ňou prichádzala otázka zmyslu môjho života. Pochádzam z prísne ateistickej rodiny. Začal som veľa čítať a zamýšľať sa nad povahou sveta a spoločnosti. Nakoniec to spôsobilo definitívne rozhodnutie prijať myšlienku, že celá naša existencia je výtvorom Všehomíra, či Svetovej mysle, Súcna, alebo Boha. Akokoľvek si to nazvete. To bol začiatok mojej duchovnej cesty. V antikvariátoch som medzi filozofiou a ezoterikou objavil aj knihy od ISCONU- Spoločnosti pre vedomie Krišny. Medzi nimi knihu Bahagavatgíta. V nej som našiel adresu, kde majú "Krišňáci" na východe svoj temple, čiže chrám. Navštívil som ich a nechal sa ich náboženskou ideológiou ovplyvniť natoľko, že som dogmaticky dodržiaval všetky ich reguly, prikázania, odporúčania a pravidlá. Prežíval som povznášajúce a euforizujúce obdobie. Hnutie Hare Krišna bolo zrazu aj o neskutočnej disciplíne, ktorú som dovtedy nikdy nemal. To by bolo nadlho. Keby ma neskôr vedúci chrámu neodmietol prijať nastálo na život v ňom, pretože som mal iné problémy a chcel som sa navždy sveta vzdať, a keby ma potom neprijali na VŠMU, dnes by sme tento rozhovor spolu nerobili.

Ste teda človek, ktorý potrebuje mať vo svojom živote nejakú „vyššiu moc“, niečo duchovné?

Verte mi alebo nie, zažil som odvtedy už tak veľa "zázrakov", dnes im hovorím "Božské načasovania", a tak veľa nevysvetliteľných situácií, že bez prijatia myšlienky, že sme všetci súčasťou "vyššej moci", by môj život nedával zmysel.

Herci sa prevteľujú do mnohých postáv, pri takejto práci je asi dôležitá ta psychohygiena. Ako sa vy staráte o svoje duševné zdravie?

Napríklad len pred nedávnom som sa vrátil z pobytu v tme. Strávil som sám 6 dní a 5 nocí na nádhernom mieste, v tichu, v panenskej prírode, bez elektriny a mobilu. Je to na dlhé rozprávanie, ale musím sa priznať, že som tú tmu nezvládol. Rozhodol som sa však v tej chalúpke ostať. Mal som pootvorené dvere, aby som vedel, kedy je deň a kedy noc. Chodil som na dlhé prechádzky. Stravu mi nosili raz za deň. Nikto ma nevyrušoval, nikto odo mňa nič nechcel. Načerpal som tam hlavne pokoj svojej mysle. Ale aj ťažké fyzické cvičenie prináša pomoc pri zvládaní stresu.

Mali ste už nejakú postavu v divadle či v seriáli, ktorá bola naozaj náročná až vyčerpávajúca?

Pokiaľ herec pristupuje k svojej práci poctivo, únava a vyčerpanie v rôznych formách sa vždy dostavia. Naposledy to bolo po premiére skvelej hry Dannyho Robinsa 2:22. Je to najväčšia herecká divadelná príležitosť, ktorú som doteraz dostal. A myslím, že tá hra priniesla po desiatkach rokov do divadla funkčný hororový thriller s prvkami spirituality. Ďakujem za ňu režisérovi Svetozárovi Sprušanskému. V seriáli ZOO som pred rokmi stvárnil chlapca s Aspergerovým syndrómom. A tentoraz vďaka režisérovi Braňovi Mišíkovi. Nečakane mi vymenil úlohy na kastingu a mne to zázračne sadlo. Náročné bolo potom všetko. Návštevy autistických centier, hľadanie informácií o autizme, premýšľanie o ňom, tvorenie postavy Riška, samotné nakrúcanie aj učenie sa náročných textov.

Čo vám vtedy pomáha dostať sa takzvane do normálu a vrátiť sa k Přemkovi?

Hlavne moja milujúca rodina. Tá mi vždy nastaví zrkadlo. (smiech) Aj moji skvelí kolegovia. Niekedy majú v práci stále väčší zmysel pre humor a nadhľad ako ja. Stále sa učím.

Viac o Přemkovom súkromí s kolegyňou Karin Olasovou a ich synom Oliverom sa dočítate už v najbližších dňoch.