Jeden z pilierov zlatej éry slovenského divadla sa narodil 16. marca 1921 v Hontianskych Nemciach. Po gymnáziu v Banskej Štiavnici, kde vtedy žil s rodičmi a kam chodil aj Július Pántik, Valach študoval na dramatickom konzervatóriu v Bratislave. Potom sa rozhodol pre právo. Keď robil v ktoromsi semestri zápočet z cirkevného práva, komunistický učiteľ mu dal trojku. Odmietol ju prijať, presvedčený o tom, že má vedomosti na jednotku. Zopakoval teda skúšku na dekanský termín, komisia mu navrhla jednotku, profesor trval na trojke. Valach tresol dvermi a narukoval na vojnu…
Nie do sveta, ale domov
Hercov mladší syn, bývalý patológ Augustín, poskladal sklíčka do chýbajúcej mozaiky tých čias. Jeho otca zaradili do jazdeckého oddielu, a keď utrpel úraz, skončil v nemocnici. Potom ako vojak čítal v rozhlase správy, ale niektoré vynechal, lebo nechcel klamať. Syn Augustín pre týždenník Život o svojom otcovi povedal: „V roku 1945 ho odvelili do Horného Rakúska ako vojenského hlásateľa Slovenského rozhlasu. Mama nechala štúdium medicíny a odišla za otcom, tam sa aj zosobášili. Po vojne mali na výber: mohli zostať v Rakúsku alebo odísť do Nemecka či Ameriky. Ale otec bol podobne ako ja zaťažený na Tatry, a tak sa s mamou vrátili domov.“
Z javiska rovno do výroby
Už je ťažké zistiť, či Gustávovi Valachovi v roku 1946 ponúkol miesto v činohre SND Andrej Bagar, alebo prejavil takú odvahu sám začínajúci herec. Vydržal tam trinásť sezón. V roku 1959 mu komunisti ukázali, kde sú dvere, lebo ako hlboko veriaci katolík nechcel budovať socializmus podľa ich predstáv. Skončil vo výrobe, v Polygrafických závodoch, z výplaty 453 korún sa však nedalo vyžiť. Do práce išla aj jeho manželka Vierka, minul sa honorár, ktorý dostal Valach za svoj prvý český film Ztracenci z roku 1957. A štyri hladné detské krky pýtali jesť. Valach si urobil kurz pre bagristov a začal študovať na večernej stavebnej priemyslovke. Makal aj dvanásť hodín denne, napríklad vybagroval jamu na základy pod onkologický ústav na bratislavskej Haydukovej ulici.
