Priznanie Celeste Buckingham: Príliš nízke sebavedomie

Do šoubiznisu ste vstúpili ako tínedžerka. Máte dnes nejakú radu, ktorý by ste dali svojmu mladšiemu ja?

Počkaj si ešte a neboj sa – to by boli také dva hlavné odkazy. Myslím si, že to moje 15-ročné ja vedelo, do čoho ide, aj keď možno nemalo úplne schopnosť pochopiť, aké veľké to bude, ale to nikto nevedel, že sa to pre mňa takto rozbehne. Myslím, že som vtedy bola príliš vystrašená a potom som mala nízke sebavedomie a dostávala som sa do ťažkostí, ktoré nemuseli byť, keby som si trošku viac verila. Ale asi máloktoré 15-ročné dievča si môže úplne veriť, hlavne, keď je hodené do skupiny dospelých ľudí, ktorí to už robia dlho.

Máte na mysli aj nejakú konkrétnu situáciu, v ktorej by ste si spätne želali, aby ste sa nebáli?

To ani nie, skôr tak všeobecne, napríklad neboj sa vyjadriť svoj názor, neboj sa byť sama sebou, ver si, že vieš čo robíš, že máš nejaký ten talent. Všetko to súvisí s tou sebadôverou.

Všetci vás poznáme teda ako speváčku, nemali ste v detstve aj nejaký veľký sen nesúvisiaci s hudbou?

Spevu som sa venovala už odmalička, na hodiny spevu som začala chodiť, keď som mala päť či šesť rokov. Ale okrem toho som dlhé roky aj tancovala, aj som súťažila. Venovala som sa latinsko-americkým spoločenským tancom, chodila som na tréningy, mala som tanečných partnerov. Ale keď som bola staršia, musela som si vybrať medzi spevom a tancom, lebo nebolo dosť času. A zároveň podmienka mojich rodičov bola, že sa budem dostatočne venovať aj škole. Už sa to nedalo stíhať, takže som si vybrala spev a hudbu. Neľutujem, ale občas mi ten tanec chýba.

Takže iba umenie, žiadne iné vysnívané povolanie?

Vždy som chcela spievať, len som nevedela, že sa tým vôbec dá živiť – nemyslela som, že pre dievča, ako som ja, navyše na Slovensku, v takej malej krajine to vôbec prichádza do úvahy. Iba som vedela, že chcem spievať a iný sen nebol. Nakoniec si žijem svoj sen, čo je úplne super.

Aj vás nejako ovplyvnilo to, že pochádzate z rodiny, kde sa miešajú viaceré kultúry?

Mne to výrazne pomohlo v tom, že som prispôsobivá. Myslím si, že takmer v každej situácii sa viem prispôsobiť. Tiež si rozumiem s mnohými ľuďmi, nielen z cudzích krajín, ale proste aj s ľuďmi s inými povahami. A myslím si, že človek z multikultúrneho prostredia je aj diplomatický. Toto je obrovská výhoda.

Má to aj nevýhody?

Nevýhoda je, že človek zapadne všade, ale zároveň akoby nepatril nikde, akoby bol stále takým jemným outsiderom. A pre mladého človeka je to ťažké, hlavne v takom pubertálnom veku, lebo vtedy každý chce zapadnúť a byť súčasťou nejakej komunity. A keď je človek iný, niekedy to úplne nejde. To je jediné, čo som si všimla, ale všeobecne som nesmierne vďačná za svoj komplikovaný pôvod. (smiech)

Na Slovensku vás berieme ako našu, vy sama sa identifikujete ako?

Cítim sa veľmi ako Slovenka, vyrastala som tu, tu som žila najdlhšie. Trávila som tu detstvo, takže to so mnou veľmi rezonuje a moje prvé spomienky sú práve zo Slovenska. Ale veľmi sa identifikujem aj s mojím iránskym pôvodom, aj napriek tomu, že som v živote nebola v Iráne. Mám tam však rodinu a rozprávam ich jazykom, spievam ich piesne, varím ich jedlo – kultúrne je to u nás doma veľmi silné puto. A máme aj tú americkú stranu, ktorá je vo mne veľmi silná, lebo moja prvá reč bola americká angličtina. Som taká polepená, ale cítim sa ako Slovenka a moji rodičia vždy hovoria taký vtip, že z našej rodiny som ja najväčšia Slovenka.

A kde sa cítite doma, keď tu teraz ani nežijete?

Na Slovensku sa cítim veľmi doma, ale priznávam, že na Madeire som sa naozaj usadila, je mi tam veľmi dobre. Cítim sa tam ako doma, ale najmä asi preto, že tam mám rodičov. A po tých rokoch, čo som od nich bola veľmi ďaleko, tak je veľmi príjemné pre zmenu v dospelosti byť im blízko. Veľmi si to užívam a myslím si, že aj oni, lebo už nie som 19-ročná sopľaňa, ale dospelá žena, čo sa aj postará, aj navarí, aj pomôže. (smiech) Už to nie je len o tom, že mami, oci, niečo potrebujem. Myslím, že sa to stáva často, že sa ľuďom okolo tridsiatky ten vzťah s rodičmi výrazne mení a naozaj si to užívam.

Čiže to vo vašom vzťahu aj niekedy škrípalo?

Určite, asi v tej puberte, čo je asi prirodzené. Ja som bola hlavne prvá dcéra, tá staršia, čiže som bola skúšobné dieťa. (smiech) Keď už sestra bola v tom veku, už boli trochu pripravení.

Madeira vyzerá rozprávkovo – je tam aj niečo, na čo sa ťažšie zvykalo?

Nedá sa povedať, že by mi vyslovene niečo vadilo, ako hovorím, som dosť prispôsobivá. Ale celá rodina sme si museli zvykať na to, že tam veci fungujú pomalšie. Ale to je tam južne také bežné. Všetci sú milí, veci viac-menej fungujú, ako majú, ale to tempo… Musím však povedať, že mi to dosť aj pomohlo. Na začiatku ma to frustrovalo, ale pomohlo mi to spomaliť tiež. Napokon to bolo dobre pre moje telo aj psychiku, že netreba sa tak ponáhľať v živote, niekedy je dobré aj spomaliť alebo sa zastaviť.